Asi pred dva a pol rokom sme prechádzali autom z Argentíny do Čile cez Paso de Jama. Na čilskej strane sa nám po pravej ruke zrazu ukázal monumentálny masív sopky Licancabur. Pohľad na toto „monštrum“ ma doslova paralyzoval a v tej chvíli som vedel, že raz naň musím vystúpiť. Od toho momentu sa vo mne udomácnila túžba Licancabur zdolať.
Ideme na to!
Keď sa nám počas našich potuliek po Bolívii podarilo dostať až k lagúne Salada, boli sme zrazu dostatočne blízko na to, aby sme sa mohli pokúsiť o tento výstup. Po Altiplane sme sa už pohybovali druhý týždeň, takže sa dá povedať, že sme boli aspoň čiastočne aklimatizovaní. Keďže sa Iva v tom čase trápila s infekciou dýchacích ciest, na samotný výstup sa so mnou podujal len Braňo, ktorý mu nakoniec dodal nezabudnuteľný vibe.
Pôvodne sme zvažovali využiť služby miestnych sprievodcov, no keďže sme – ako väčšinu vecí počas nášho výletu po Bolívii – riešili na poslednú chvíľu, zohnať guida zo dňa na deň sa nám nepodarilo. Našťastie nám však pani z miestnej agentúry aspoň v textovej výmene cez WhatsApp prezradila základné informácie o trase na vrchol a aktuálnych podmienkach.
Príprava je základ úspechu
Nástup na trek bol približne hodinu jazdy autom od nášho ubytovania. Budík sme si nastavili na 3:00 ráno. Prípravu sme absolvovali už večer predtým, a tak sme ráno veľmi rýchlo sadli do auta a vyrazili po ceste cez púšť Salvador Dalí smerom k lagúnam Verde a Blanca.
Práve pri týchto lagúnach sa nám prvýkrát ukázal samotný masív Licancaburu. Keďže však bola ešte úplná tma, jediné, čo sme v skutočnosti videli, bol jemný odraz mesačného svetla na snehom pokrytom vrchole. A veru, výška, ktorá nás čakala, nás v tej chvíli úprimne desila.
Po nočnom hľadaní správnej cesty medzi lagúnami sme sa k nástupu dostali až tesne pred piatou hodinou. Zároveň sme mali zjavne šťastie – pár kilometrov pred nástupom bola na ceste rampa, no našťastie otvorená. Dôvodom bol pravdepodobne fakt, že sme v ten deň neboli jediní, kto sa o výstup na vrchol pokúšal. Na nástupe sme totiž videli odparkované auto patriace miestnej cestovnej agentúre.
Nekonečný výstup
V mrazivom počasí začíname stúpať na vrchol. Na orientáciu v tme sme používali aplikáciu Mapy.cz (Mapy.com), hoci chodník bol väčšinu času dobre viditeľný aj počas tmy. Približne po dvoch hodinách sa konečne dočkávame východu slnka. Jeho lúče postupne zalievajú celú dolinu s lagúnami Verde a Blanca. Ranné svetlo nám dodáva optimizmus a príjemne nás zohrieva.
Zároveň však s každým zdolaným výškovým metrom okolitá teplota klesá a čoraz výraznejšie sa začína prejavovať aj nedostatok kyslíka. Nie je to nič dramatické, no postupne cítime rastúcu únavu. Riešením sú častejšie prestávky, po ktorých sa človek na chvíľu cíti opäť v dobrej kondícii. Tento pocit však zmizne hneď po prvých krokoch. Postupne sa aj tie najmenšie úkony – výmena oblečenia, vybratie termosky z batoha či jednoduchá manipulácia s výstrojom – stávajú prekvapivo náročnými.
Hora, čo predstiera vrchol
Slnko prinieslo ešte jednu výhodu – konečne sme videli, kam vlastne smerujeme. Z predchádzajúcich skúseností sa mi zdalo, že vrchol, ktorý sme mali pred sebou, nie je až tak ďaleko a že by sa nám výstup teoreticky mohol podariť. Po krátkej prestávke a raňajkách sme teda pokračovali ďalej. Trasa postupne naberala na sklone, no chodník bol stále relatívne jednoduchý a orientačne prehľadný.
Bohužiaľ, spočiatku sme si ani neuvedomovali, ako veľmi sú naše časté prestávky časovo náročné. Prvé vytriezvenie prišlo okolo jedenástej dopoludnia, keď sme podľa GPS ešte stále neprekročili hranicu 5 500 metrov nad morom. Zároveň začalo byť jasné, že táto hora nás doslova klame. To, čo sme považovali za vrchol, bol vždy len zlom v svahu a po jeho prekonaní sa pred nami odkryla ďalšia, nekonečne pôsobiaca trasa. Tento scenár sa počas výstupu zopakoval ešte aspoň štyrikrát. Úprimne – na psychike to veľmi nepridávalo.
Otočiť sa alebo pokračovať?
Keď som videl, že čas nám uteká rýchlejšie, než by sme potrebovali, navrhol som Braňovi, že by možno bolo rozumnejšie otočiť sa späť. Braňo však nesúhlasil a navrhol, aby sme sa ešte pokúsili dostať až na vrchol.
Keď sme už začali doslova lapať po dychu a moje pochybnosti, či to stihneme bezpečne, silneli, terén sa postupne začal vyrovnávať a podľa GPS sme boli tesne pod vrcholovým kráterom. Pridal som do kroku. Po pár minútach som zrazu uvidel v kope kameňov zapichnutú palicu, ktorá označovala vrchol.
Naskytol sa mi aj pohľad do krátera, ktorý je už dlhodobo zaliaty vodou a v skutočnosti tvorí zamrznuté jazero. Po pár ďalších minútach dorazil na vrchol aj Braňo. Unavení, ale šťastní z úspechu sme si urobili spoločnú fotku a rozhliadli sa po nekonečných výhľadoch.
Pohľad na hodinky však hovoril jasne – treba ísť čo najskôr späť. Blížila sa tretia hodina poobede a na zostup nám zostávali približne štyri hodiny.
Nekonečný zostup
Veril som, že z najhoršieho sme už vonku, no nakoniec sa práve zostup stal tou najkritickejšou časťou nášho výletu. Ukázalo sa, že Braňo vo svojej túžbe zdolať vrchol trochu precenil svoje sily. Smerom dole postupoval výrazne pomalšie ako ja a bolo mi jasné, že k autu sa pravdepodobne nedostaneme za svetla.
Moja snaha Braňa nejako povzbudiť nemala veľký efekt – robil, čo mohol. Zo zostupu sa ku koncu stal boj o posledné lúče slnka a o zvyšky tepla. Krátko po tom, ako slnko zapadlo, sa zdvihol vietor a posledná hodina zostupu bola naozaj utrpením. Pre mňa najmä kvôli zime, pre Braňa pre úplné vyčerpanie.
Šťastný koniec
Nakoniec sa príbeh skončil dobre. Braňo to zvládol bez zranenia, ktoré by situáciu výrazne skomplikovalo, a približne o siedmej večer sme úspešne dorazili k autu. Unavení, premrznutí, ale v bezpečí.
Ponaučenie z Licancaburu
Licancabur mi dal viac než len vrchol do zoznamu. Pripomenul mi, že vo veľkých výškach nerozhoduje len vôľa a fyzická kondícia, ale najmä čas, pokora a schopnosť robiť správne rozhodnutia aj vtedy, keď už je cieľ na dosah. Hora neodpúšťa chyby a každý meter navyše si vypýta svoju daň.
Ak by som si mal z tohto výstupu odniesť jedno jediné ponaučenie, bolo by to toto: vrchol je len polovica cesty – návrat je často oveľa dôležitejší.
Licancabur – stručný prehľad
Výška: 5916 m n. m.
Poloha: hranica Bolívie a Čile
Typ sopky: stratovulkán (neaktívny)
Charakter výstupu: technicky jednoduchý, fyzicky a psychicky veľmi náročný
Najväčšie riziká: výška, vietor, chlad, podcenenie času a zostupu
Zaujímavosť: v kráteri sa nachádza jedno z najvyššie položených jazier na svete