Naša úplne prvá skúsenosť s nadmorskou výškou v Andách prišla skôr, než by sme si ideálne želali. Išlo o výlet k Lagune Quilotoa v Ekvádore. Na výlet sa vydávame hneď deň po prílete do Quita. Spätne môžeme povedať, že to nebol práve najlepší nápad.
Po prílete do hlavného mesta Ekvádoru si ešte na letisku preberáme auto a vyrážame smerom na juh. Večer končíme neďaleko mestečka Machachi. Po dlhom lete a prestupoch si len okrajovo uvedomujeme, kde vlastne sme. Po krátkom zvítaní sa s domácou pani unavení padáme do postele a takmer okamžite nás „vypína“.
Nespíme však dlho. Vďaka časovému posunu sú naše vnútorné hodinky úplne rozhádzané. Okolo piatej ráno vybieham z ubytovania a v nemom úžase sledujem scenériu okolo nás. Sme v malej dedinke a všade navôkol sa v diaľke črtajú sopky, kopce a zasnežené končiare. Celú scenériu zahalujú mystické mraky, do ktorých sa práve začalo opierať ranné slnko. Vlhkosť vzduchu tiež stojí za zmienku. Tak trochu mám pocit, že som sa zobudil v pralese.
Rýchly pohľad do telefónu prezrádza našu nadmorskú výšku – približne 3 100 m n. m. OK, sme vysoko. Vraciam sa späť na izbu s nádejou, že si ešte na chvíľu zaspím. Na pár minút sa to aj podarí, no krátko nato sa budí aj Iva a pomaly začína ranný kolotoč. Konštatujeme, že na rozdiel od včerajšieho večera je v izbe citeľne chladnejšie.
Stále nám úplne nedochádza, v akých podmienkach sme sa ocitli, a tak po raňajkách rýchlo balíme veci a vyrážame rovno k nášmu prvému cieľu – ku kráteru Quilotoa.
Kráter Quilotoa
Kráter Quilotoa je súčasťou vyhasnutého sopečného masívu a obieha ho výrazný horský hrebeň, ktorý ponúka niekoľko vyhliadkových bodov. Celý okruh okolo krátera je obľúbeným celodenným trekom, pričom jeho najvyšším bodom je vrch Monte Juyende s nadmorskou výškou približne 3 930 m n. m. Už samotný príchod k okraju krátera tak znamená pobyt vo výške, na ktorú ešte zďaleka nie sme pripravení.
Kráter je veľmi ľahko dostupný autom a patrí medzi najnavštevovanejšie prírodné atrakcie v tejto časti krajiny. Napriek jeho dobrej dostupnosti sem prichádzame relatívne neskoro. Naše putovanie autom v tejto oblasti skomplikovali bežné zosuny pôdy, ktoré zablokovali našu trasu. Nakoniec parkujeme v miestnej osade na úpätí krátera a rezkým krokom sa vydávame na menšiu prechádzku.
Hrana krátera je len kúsok od parkoviska a nám sa už za pár minút odkrývajú výhľady do dna krátera, na lagúnu Quilotoa. Napriek extrémnej výške je tu všetko okolo nás zelené, miestami to dokonca trochu pripomína náš vidiek. Tento dojem však rýchlo narúšajú neuveriteľné farby lagúny, strmé skalné zrázy krátera a všade pobehujúce lamy.
Ponúka sa aj chodník na dno krátera, no ja radšej poškuľujem po najvyššom bode krátera – Monte Juyende, ktorý sa javí ako takmer na skok od nás. Delí nás len menšie trávnato-skalné sedlo. Chodník je jasný, jednoduchý a technicky nenáročný. Vyrážame teda smerom k najvyššiemu bodu. Počasie nám praje, vietor len jemne pofukuje a z oblakov občas dokonca vykukne slnko. Aj keď sme unavení, chodník sa nám javí ako nenáročný a samotný vrchol pôsobí ako niečo, čo vieme zvládnuť hocikedy. Lenže toto nie je hocikedy.
Prvé problémy
Prvá sa s problémami hlási Iva. Ešte ani nie sme v sedle a naznačuje, že je unavená a navrhuje návrat. Do sedla je to stále mierne dole kopcom a ja mám pocit, že to dám, a tak sa dohadujeme, že sa rozdelime a stretneme sa pri aute. Nejde o žiadne vážne rozhodnutie – terén je jednoduchý, nedá sa zablúdiť a do zotmenia je ešte relatívne dosť času. Iva sa teda otáča, ja pokračujem ďalej.
V sedle som za pár minút. Ostáva mi už len vybehnúť približne 230 výškových metrov v relatívne jednoduchom teréne. Stúpam. Po prvých metroch mám pocit, že mám za sebou maratón. Skúšam sa rozdýchať, oddýchnuť si a pokračovať. Prejdem však ďalších dvadsať metrov a opäť mám pocit, že som práve dobehol maratón.
Takto sa to opakuje ešte asi päťkrát. Na piaty raz sa pozriem do mapy a zisťujem, že som ešte nezdolal ani päťdesiat výškových metrov. Ide sa mi doslova každým krokom ťažšie. Sadám si na kameň a rozmýšľam. K autu vedie trasa cez sedlo a následné stúpanie – približne 150 výškových metrov. Ak teraz nedokážem zľahka zvládnuť ani päťdesiat, ako sa dostanem cez tých 150?
Kríza
Túžba po zdolaní Monte Juyende musí ísť bokom. Jednoznačne nastal čas na návrat. Otáčam sa a smerujem späť za Ivou k autu. Do sedla to ide ľahko, problémy nastávajú až pri opätovnom stúpaní. Scenár sa opakuje – pár metrov hore, päť minút vydychávania, znovu pár metrov hore. Chvíľu je to ešte vtipné, no potom prichádza zúfalstvo. „Je to vôbec možné?“ pýtam sa sám seba.
Doslova cítim, ako ma opúšťajú sily. Snažím sa pomáhať si rukami, čo ma paradoxne ešte viac vyčerpáva. Začínam pociťovať, že mi je zima. Postupne na seba obliekam všetky vrstvy, ktoré mám v batohu. Veľa pijem – až tak veľa, že je jasné, že voda v camelbaku mi dlho nevydrží.
Konečne sa terén vyrovnáva a ja mám dedinku, kde parkujeme, na dohľad. Ďalej je to síce stále o únave a zime, no aspoň som konečne trochu zrýchlil tempo. Posledné metre sa cítim tak vyčerpaný ako po náročnej zimnej túre v Tatrách. Situáciu zachraňuje prvá kaviareň na trase s názvom Sinchy Tupak. Tu ma už čaká Iva a veľmi rozumne objednala pre nás kokový čaj. Opadá zo mňa zúfalstvo aj únava. Čaj je doslova záchrana – listy koky zázračne dodávajú energiu a chuť pokračovať ďalej. K autu je to už len kúsok.
Poučenie
Kráter Quilotoa je vizuálne silné miesto a úplne oprávnene patrí medzi ikony Ekvádoru. My tu však dostávame aj veľmi cennú lekciu – a nemuselo to tak byť. V prvom rade sme výrazne podcenili spánok a celkovú únavu z predchádzajúceho letu. Druhou, zásadnou chybou bola absolútne chýbajúca aklimatizácia.
Hneď po prílete sme sa ocitli vo výškach okolo 3 000 m n. m., čo je samo o sebe šok pre organizmus. Nám to však nestačilo a už na druhý deň sme sa pokúšali vystúpiť na vrchol, ktorého výška sa blíži k 4 000 m n. m.
Pri našich ďalších potulkách po Andách sme občas narazili na podobných nadšencov, akými sme boli vtedy my. Niektorí z nich sa nevyhli ani vážnym zdravotným komplikáciám. Z tohto pohľadu sme mali vlastne šťastie – vyčerpali sme sa na doraz, no odišli sme bez následkov. Poučenie nám však ostalo na celý život:
„Ak nie si aklimatizovaný, do 4 000 m n. m. sa jednoducho nelezie.“
Dnes už faktor aklimatizácie pri horských výletoch berieme maximálne vážne.
Fakty o kráteri Quilotoa
- Typ: vyhasnutý sopečný kráter
- Najvyšší bod: Monte Juyende – cca 3 930 m n. m.
- Lagúna v kráteri: minerálna, s meniacou sa farbou vody
- Možnosti turistiky: vyhliadky, zostup k lagúne, celodenný okruh okolo krátera
- Obtiažnosť: nízka technicky, stredná až vysoká fyzicky (kvôli výške)