Po príjemnom a zaujímavom dopoludní strávenom na Salinas Grandes pokračujeme v našom putovaní smerom na západ. Pred nami je približne 350 kilometrov jazdy cez územie, ktoré je pre nás úplne neznáme. Na mape to vyzerá relatívne jednoducho – kľukatá línia vedúca z Argentíny do Čile, až do mesta San Pedro de Atacama. Tak nejako však tušíme, že realita bude o čosi pestrejšia.
Jediné, čo máme naozaj isté, je fakt, že sa po celý čas budeme pohybovať vo vysokých nadmorských výškach, v extrémne suchej krajine a v oblasti s minimálnou infraštruktúrou. Žiadne mestá, len občasné osady, dlhé úseky bez signálu a krajina, ktorá skôr praje pripraveným. Sme plní otáznikov, no zároveň cítime zvláštnu zvedavosť a rešpekt. Presne ten druh napätia, ktorý k cestovaniu patrí.
Podľa dostupných informácií by mala byť cesta po celý čas spevnená. A aj keby nie, sme pripravení. V Salte sme si zapožičali pickup Nissan Frontier, ktorý v tejto časti sveta vôbec nepôsobí ako zbytočný luxus, ale skôr ako rozumná poistka. Auto je plne naložené, voda doplnená a my vyrážame.
Krajina okolo nás
Pomaly si zvykáme na ráz tejto krajiny. Všade naokolo vidno kopce, ktoré vyčnievajú nad už aj tak vysoko položenú cestu. Cesta sa kľukatí a len pozvoľna stúpa z úvodných približne 3 500 m n. m. až do 3 800 m n. m. Po približne hodine jazdy sa zastavujeme v dedinke Susques.
Podľa mapy by tu mala byť benzínová pumpa, a keďže chceme mať istotu, že máme stále dostatočnú rezervu, snažíme sa ju nájsť. Napokon pumpu nachádzame na konci dediny, vysoko na kopci. Tankujeme plnú nádrž a vzhľadom na to, že nás pomaly začína premáhať hlad, púšťame sa aj do hľadania reštaurácie.
Reštaurácia na konci sveta
Susques je naozaj malá, typická andská dedinka a hľadanie reštaurácie netrvá dlho. Asi preto, že je tu len zopár ulíc. Napokon sa ocitáme v nenápadnej reštaurácii ako jediní hostia a reálne sa nám venuje len domáca pani, ktorá je pravdepodobne rovnako prekvapená našou návštevou, ako sme my prekvapení z miesta, kde sme sa ocitli. Rukami-nohami si objednávame jediné jedlo, ktoré nám tu domáca vie prichystať – plát grilovaného mäsa s prílohou a šalátom. Ešte nás bude čakať zopár podobných zážitkov, kým pochopíme, že takéto jedlo je tu vlastne nadštandard a treba si ho vážiť. To, že nás to stálo takmer nič, ani nerozoberám. Milým prekvapením je možnosť pripojiť sa na Wi‑Fi a toalety na veľmi slušnej úrovni. Prišli sme sem plní neistoty, odchádzame však dobre najedení a s dobrým pocitom.
Pri odchode z dediny sa nám ešte naskytne neobyčajný pohľad na veľké množstvo dedinčanov, ktorí z hlavnej cesty sledujú futbalový zápas odohrávajúci sa na miestnom ihrisku. Trochu oddýchnutí, s plnou nádržou a hlavne najedení opúšťame Susques a pokračujeme ďalej v našom putovaní.
Smerujeme na hranicu
Na čílsko-argentínsku hranicu je to ešte vyše 100 kilometrov. Cesta v tejto fáze nadalej pozvoľna, no isto stúpa až do výšky okolo 4 250 m n. m. Po niečo viac ako hodine jazdy sa ocitáme v poslednej argentínskej dedine Jama, na ktorej konci sa nachádza hraničná kontrola. Funguje to tu trochu inak, ako by človek čakal. Auto je potrebné odstaviť na parkovisku, vystúpiť a s dokladmi prejsť do neďalekej budovy, kde fungujú obe pohraničné kontroly naraz – argentínska aj čílska. Dôkladne sa skúmajú všetky cestovné doklady – cestovný pas, v mojom prípade kartička paraguajského rezidenta – cédula. Ďalšia kontrola sa týka samotných papierov od auta. Autopožičovňa nás vybavila potrebnými dokladmi, ktoré nám tu úradník potvrdzuje. Nechýba ani kontrola samotného auta a batožiny. Podľa miestnych pravidiel nie je dovolené prevážať mnoho špecifických druhov potravín. Hoci v aute máme nejaké zásoby, kontrole to nakoniec neprekáža. Po asi tridsiatich minútach rôznych kontrol nám je nakoniec umožnené pokračovať ďalej.
Samotná hranica je len kúsok od hraničnej kontroly. Je označená relatívne skromne a nedopatrením ju prechádzame bez povšimnutia. Keďže však túžim mať fotografiu pri hraničnom kameni, rýchlo otáčam auto a vraciame sa na miesto, kde vedie pomyselná čiara oddeľujúca dva štáty. Je tu malé parkovisko a namiesto hraničného kameňa tu môžete nájsť typickú kovovú konštrukciu s namontovanou ceduľkou, ktorá má z jednej strany nápis Argentina a z druhej Chile. Po fotení a krátkej prestávke sa púšťame do poslednej fázy nášho putovania do San Pedro de Atacama.
Tu niekde sa rodia sny
Práve táto časť cesty nám prináša asi najviac prekvapení. Prvé, čo som očakával, bolo, že od hranice bude cesta už len klesať. Opak bol pravdou. Stúpanie ešte dlho pokračovalo a najvyšším bodom bolo napokon sedlo, už na čílskom území, vo výške úctyhodných 4 831 m n. m. Ďalším prekvapením bola zmena rázu krajiny. Kým argentínska strana pôsobila relatívne monotónne, púštne a sucho, na čílskej strane vyzeralo všetko akosi farebnejšie. Výrazne zaujímavé boli najmä úseky v okolí miestnych lagún. Vodné plochy plné plameniakov a v pozadí farebné svahy vrchov Altiplana sú pohľady, ktoré sa nám rýchlo vryli do pamäti.
To najzaujímavejšie však prichádza len niekoľko kilometrov pred naším cieľom. Bez povšimnutia síce míňame odbočku k výskumnému komplexu Atacama Large Millimeter Array (keďže v čase našej návštevy ani len netušíme, že tu niečo také existuje), no veľmi rýchlo nás zastavuje odbočka smerom do Bolívie. Čílsko-bolívijská hranica je od nás doslova len kúsok a nebyť zapadajúceho slnka, určite by sme sa išli týmto smerom pozrieť. Napokon však usudzujeme, že je rozumnejšie doraziť do San Pedro de Atacama za svetla. Čo však púta náš zrak najviac, je mohutná pyramídová sopka po našej pravici. Je to bez pochýb dominanta tejto oblasti. Kopec, ktorého názov v tom momente ešte nepoznáme, pôsobí ako ikona z encyklopédie. Nič tu nezaujme viac ako tento ticho stojaci trojuholník. Tento pohľad na mňa zapôsobí až tak, že si pri prvej príležitosti z mapy zisťujem názov tejto sopky – ide o sopku Licancabur.
A tak sa stalo, že v tento deň sme nielen po prvýkrát prešli Andy z jednej strany na druhú, ale zároveň sa tu zrodil aj môj nový sen – raz zdolať práve tú sopku, ktorá tak výrazne dominovala záveru nášho putovania.
Nás už v tento deň čakalo len relatívne nekonečné klesanie z náhornej plošiny až do mesta San Pedro de Atacama. Plní dojmov z jedinečnej cesty sa tu ešte za svetla ubytovávame v miestnom hoteli a unavení padáme do postele.
Fakty o sedle Paso de Jama
- Názov: Paso de Jama
- Poloha: hraničný priechod medzi Argentínou a Čile
- Najvyšší bod: približne 4 831 m n. m. (na čílskej strane)
- Spája: severozápadnú Argentínu (provincia Jujuy) a oblasť San Pedro de Atacama v Čile
- Typ cesty: spevnená, celoročne prejazdná (v závislosti od počasia)
- Charakter krajiny: vysokohorské Altiplano, púštne prostredie, lagúny a soľné pláne
- Zaujímavosti v okolí: lagúny s plameniakmi, sopka Licancabur, výskumný komplex Atacama Large Millimeter Array (ALMA)
Paso de Jama patrí medzi najvyššie a zároveň najscénickejšie cestné prechody v Andách a je jednou z hlavných brán medzi Argentínou a púšťou Atacama.