Po návšteve lagún v Salar de Atacama sa vraciame späť smerom k mestu San Pedro de Atacama. Našou druhou zastávkou dňa je jedna z najznámejších atrakcií v okolí – Valle de la Luna. Už samotný názov napovedá, že nás čaká krajina, ktorá má k Zemi len veľmi vzdialený vzťah.
Základné informácie o Valle de la Luna
Valle de la Luna (Mesačné údolie) sa nachádza len niekoľko kilometrov od San Pedro de Atacama a je súčasťou Reserva Nacional Los Flamencos. Oblasť je známa extrémne suchým podnebím, eróziou spôsobenou vetrom a soľou a krajinou, ktorá svojimi tvarmi a farbami pripomína povrch Mesiaca.
Údolie je sprístupnené verejnosti a väčšinu miest je možné navštíviť z pohodlia auta. Pre tých, ktorí sa chcú prejsť, sú vytvorené aj krátke pešie okruhy, vedúce k vyhliadkam a skalným formáciám.
Vstup do mesačnej krajiny
K Valle de la Luna prichádzame k hlavnému vchodu, kde sa platí vstupné. Všetko to tu funguje jednoducho – lístky máme vybavené online a pri vstupe len ukazujeme QR kód v telefóne. Zamestnanec ho naskenuje a púšťa nás ďalej. Dostávame základné inštrukcie ohľadom ochrany prírody aj našej bezpečnosti a do rúk nám dávajú mapu trasy s jednotlivými zastávkami.
Vchádzame na cestu, ktorá nás má zaviesť k niečomu, o čom zatiaľ nemáme veľmi jasnú predstavu. Názov napovedá, že pôjde o niečo „mesačné“, no aj tak sme zvedaví, ako sa z takéhoto miesta bez života môže stať turistická atrakcia.
Už asi po kilometri je však jasné, že tu je čo pozerať. Okolo nás sa začínajú objavovať pieskové duny, zvláštne línie v krajine a prvé bizarne tvarované skalné útvary, ktoré pôsobia úplne nepozemsky.
Postupne míňame jednotlivé zastávky, ktoré slúžia ako štartovacie body pre rôzne okruhy, ktoré táto oblasť ponúka. Niektoré sú veľmi jednoduché – len provizórna zastávka s malým parkoviskom. Iné už ponúkajú aj tečúcu vodu a WC. Všetko je riešené veľmi jednoducho, no funkčne.
Piesok, skaly a úplné sucho
Vyberáme si jeden z menších peších okruhov a vyrážame pešo do mesačnej krajiny smerom na neďaleký kopec. Trasa je dobre značená, no miestami vedie cez piesok, do ktorého sa poriadne zabárame. Dobrá obuv by sa tu rozhodne hodila.
Na vrchol sa dostávame približne po 30 minútach chôdze. Odmenou je krásny výhľad na okolitú krajinu plnú dún, skál a prázdna. Pieskové duny sa tu striedajú s eróziou vytvarovanými svahmi a skalami, ktoré vznikali tisíce rokov pôsobením vetra a soli. Niektoré duny nám svojím vzhľadom pripomínali Saharu – jemný piesok, ostré línie a absolútne prázdno v okolí.
Treba však povedať, že sme tu zrejme v menej ideálnom čase – je poludnie a slnko na nás nemilosrdne praží. Bez opaľovacieho krému, slnečných okuliarov a dostatku vody by som to tu ani neskúšal – slnko je v tomto prostredí naozaj neúprosné.
Vzduch je extrémne suchý, teploty vysoké a prakticky neexistuje miesto, kde by sa dalo ukryť pred silným slnkom. Pohyb mimo auta preto netreba podceňovať a dobre sa naň pripraviť.
Život na hranici možností
Jediná forma života, ktorú sme v tejto oblasti zaznamenali, bol malý zelený krík, veľkosťou približne ako futbalová lopta. V prostredí, kde takmer neprší a pôda je presýtená soľou, pôsobí už len jeho existencia ako malý zázrak.
Skalné formácie a fantázia
Hoci je celá oblasť plná zvláštnych tvarov, niektoré z nich si človek zapamätá viac než iné. Jeden z posledných skalných útvarov, ktoré sme navštívili, nám nápadne pripomínal hlavu tyranosaura rexa. Ide o známu formáciu nazývanú Tres Marías, ktorá patrí medzi ikonické miesta údolia a často sa objavuje na fotografiách z tejto oblasti.
Do zakázanej časti
Na záver sa autom presúvame až na koniec oficiálnej cesty. Hoci cesta ďalej pokračuje, je cez ňu položená kovová závora. Podľa mapy by nás cesta mohla doviesť späť na hlavnú cestu vedúcu do San Pedro de Atacama.
Neďaleko majú zaparkovaný kempovací voz dvaja mladí Holanďania. Pýtame sa ich, či netušia, či je táto cesta priechodná. Stroho odpovedajú, že to máme skúsiť a uvidíme. Tak to teda skúšame.
Závoru posúvame a pokračujeme ďalej. Spočiatku je cesta v dobrom stave a nijako sa nelíši od tej, po ktorej sme išli doteraz. Po asi kilometri sa však prudko stáča a strmým klesaním sa približuje k hlavnej ceste. Bez terénneho auta s pohonom 4×4 by som to sem ani neodporúčal skúšať.
A aj keby ste to skúsili, čaká vás rovnaké zistenie ako nás. Na úplnom konci je umelo vytvorený násyp, ktorý nemalo šancu zdolať ani naše auto. Hoci máme hlavnú cestu doslova na dohľad, musíme to otočiť a vrátiť sa späť štandardnou trasou k oficiálnemu vjazdu do Valle de la Luna.
Skúsili sme. Nevyšlo. Aj to patrí k objavovaniu.
Záver
Valle de la Luna pre nás predstavovalo jasný kontrast k predchádzajúcej návšteve Laguna Chaxa. Kým lagúna pôsobila pokojne a príjemne, Valle de la Luna je o drsnosti, suchu a nehostinnej, no zaujímavej krajine. Pôvodne sme ju brali skôr ako krátku zastávku cestou, no postupne sa ukázalo, že ide o miesto, ktoré si zaslúži viac času a pozornosti.
Táto časť dňa nám ukázala úplne iný charakter Atacamy – krajinu bez tieňa, s minimom života, no s výrazným vizuálnym zážitkom. Ak budete niekedy v San Pedro de Atacama, určite sa tu zastavte.