Po pár dňoch strávených v prímorskom mestečku Mejillones sa presúvame smerom na juh, k vrcholu Cerro Paranal v púšti Atacama. Cestou dopĺňame zásoby v nákupnom centre v meste Antofagasta. Nechýba ani dobrá pizza na posilnenie. Už po pár kilometroch za mestom sa krajina mení na niečo, čo sa len ťažko opisuje slovami. Cesta číslo 28 vedúca z mesta stúpa do okolitých hôr a po pár kilometroch sa napája na hlavný čílsky ťah číslo 5, vedúci zo severných častí Čile smerom na juh. Po pár kilometroch jazdy na juh odbočujeme na cestu číslo B710, ktorá nás za menej ako hodinu privádza až k letisku slúžiacemu pre pracovníkov observatória na Cerro Paranal. Tu odbočujeme na západ (doprava) na cestu s názvom Acceso Observatorio Paranal a stúpame smerom k observatóriu. Cesta sa tiahne pustou krajinou a výhľady napĺňajú význam slova „nič“.
Náš postup zastavuje až brána výskumného areálu v nadmorskej výške okolo 2 400 m n. m. Vrátnik nás informuje o tom, čo sme v princípe vedeli: vstup pre verejnosť je možný len raz za týždeň a je nutná rezervácia vopred. Zaparkovali sme pred bránou a ja vyťahujem dron. Snažím sa zaletieť čo najbližšie k samotnému vrcholu Cerro Paranal, no ten je od nás vzdialený ešte úctyhodných 2,5 kilometra a približne o 230 výškových metrov vyššie, vo výške 2 635 m n. m. Silný vietor mi neumožňuje zaletieť úplne k vrcholu, no napriek tomu sa mi podarí urobiť zopár vydarených snímok.
Posúvame sa ďalej a hľadáme vhodné miesto na pozorovanie nočnej oblohy, ktoré sme nakoniec našli kúsok od vstupnej brány. Máme tu pekný výhľad na všetky strany a zároveň aj dobrý výhľad na vrchol a observatórium na ňom. Sme tu veľmi skoro, noc je ešte ďaleko, a tak si – trochu paradoxne – krátime čas opaľovaním. Podľa vyjazdených koľají v teréne je jasné, že sem chodieva viac ľudí. Napriek tomu sme tu nakoniec celú noc úplne sami. Presne tak, ako sme dúfali.
Všade okolo nás len rozsiahle kopce a púšť, ktorá pôsobí úplne opustene. Napriek nadmorskej výške okolo 2 400 m n. m. je tu prekvapivo vysoká teplota, približne 30 °C. Nikde žiadna voda, žiadne stromy, žiadne rastliny, žiadne známky života. Len desiatky a desiatky kilometrov ničoho. Presne ten typ miesta, kde si človek uvedomí, aký je svet veľký a on sám malý.
Atacama – brána do vesmíru
Veľká nadmorská výška, nulové svetelné znečistenie a takmer nulová vlhkosť vzduchu. Práve tieto podmienky robia z oblasti okolo Cerro Paranal jedno z najlepších miest na planéte na pozorovanie vesmíru. Nie je náhoda, že tu pôsobí European Southern Observatory, ktorá tu na vrchole prevádzkuje jedny z najvýkonnejších teleskopov sveta. Cerro Paranal je známe aj mimo vedeckej komunity. Natáčali sa tu záverečné scény bondovky Quantum of Solace. Keď sa človek rozhliadne okolo seba, pochopí prečo. Krajina pôsobí surovo, mimozemsky a úplne odtrhnuto od reality.
V diaľke cez dolinu si všímame výstavbu ďalšieho obrovského teleskopu na neďalekom, no výrazne vyššom vrchole Cerro Armazones (3 046 m). Aj to je dôkaz, že Atacama má v astronómii ešte veľkú budúcnosť.
Začína hviezdne divadlo
Po pár hodinách opaľovania pomaly, ale isto prichádza západ slnka. Lúčime sa s dňom a chystáme sa na veľké divadlo. Stovky kilometrov okolo nás neexistujú žiadne zdroje svetla. Obloha je krištáľovo čistá a my tušíme, že nás čaká výnimočná noc. Samozrejme, treba sa rýchlo prezliecť. Sme v púšti a okolitá teplota po západe slnka klesá dramaticky rýchlo.
Večerné zore hrajú neuveriteľnými farbami – od svetlooranžovej, cez ružovú a fialovú až po tmavomodrú. Všetko začína nenápadne. Najskôr sa na oblohe objavuje zopár najjasnejších objektov – Jupiter, Mars, neskôr Venuša a Saturn. Až po nich sa zjavujú prvé hviezdy.
Všetko sa však veľmi rýchlo mení. Približne dve hodiny po západe slnka sa hviezdy na oblohe už nedajú spočítať. Jasne viditeľná je Mliečna cesta, ktorá sa tiahne naprieč oblohou ako svetelný pás. Nad našimi hlavami sa neodohráva len hviezdna šou, ale aj pohľad do hlbokého vesmíru – voľným okom vidíme aj vzdialené galaxie. Keď si človek uvedomí, že sleduje objekty vzdialené milióny svetelných rokov, dôjde mu, že toto nie je len pekná nočná obloha. Je to skutočný kozmický zážitok.
Okolo polnoci sa na observatóriu začína pracovať. Z vrcholu Cerro Paranal vystreľuje do oblohy silný laserový lúč. Slúži na kalibráciu adaptívnej optiky teleskopov, ktorá eliminuje skreslenie spôsobené zemskou atmosférou. Vidieť tento proces naživo, v absolútnej tme púšte, je silný až mrazivý moment. Mrazivý aj preto, že za pár hodín nám teplota z príjemných hodnôt vhodných na opaľovanie klesla takmer k bodu mrazu.
Pri tvorbe časozberov sa krásne ukazuje rotácia Zeme. Hviezdy kreslia po oblohe oblúky a noc dostáva svoj vlastný rytmus. Ostáva len dodať to klasické: A predsa sa točí!
Celé toto krásne divadlo by sa dalo sledovať donekonečna, no klesajúca teplota nás pomaly núti zaliezť do tepla. Najprv to skúšame na korbe nášho pick-upu. Znie to ako dobrý nápad – rozložiť karimatky, zaliezť do spacákov a v ľahu sledovať nočnú oblohu, kým nezaspíte. Bohužiaľ, chlad preniká cez kovovú konštrukciu auta až do našich spacákov. Po asi hodine sa rozhodujeme zaliezť do auta.
Niečo si prajte
Keď už sa chlad dostáva aj do kabíny nášho auta, beriem statív, foťák, čelovku a hlavne čiapku, rukavice a vyrážam na neďaleký pahorok pár sto metrov od auta. Celý vrchol Cerro Paranal mám odtiaľ ako na dlani. Rozkladám statív, zapínam foťák a nastavujem časozber na najbližších 20 minút. Tajne dúfam, že všetka táto činnosť ma aspoň trochu zahreje.
Nakoniec mi však krv v žilách rozprúdi niečo úplne iné. Po pár minútach snímania nočnej oblohy vidím, ako zo západu smerom na východ padá meteorit. Dlhý lúč cez polku oblohy rovno nad observatóriom a na jeho konci silný záblesk – a je po nebeskom divadle. Môj pohľad smeruje na stále zapnutý foťák. Len dúfam, že tento moment sa mu podarilo zachytiť. Neskôr sa ukáže, že áno! A mne sa tým konečne plní jeden z fotografických snov – odfotiť padajúcu hviezdu.
Až skoro ráno, krátko pred východom slnka, vychádza Mesiac. Všetko okolo nás začína vrhať tiene a jemné detaily nočnej oblohy postupne miznú. Mesiac ich jednoducho prekoná svojím svitom. Tesne pred východom slnka sledujeme ranné zore, ktoré sa odrážajú na teleskopoch na vrchole Cerro Paranal. Unavení, vymrznutí, no plní neopakovateľných zážitkov z tohto mystického miesta čakáme na východ slnka v nádeji, že nás jeho lúče konečne zahrejú.
Observatórium Cerro Paranal
Výstavba observatória na Cerro Paranal sa začala v roku 1999. Viac než 30 metrov vrcholu hory bolo odstránených, aby vznikla rovná plošina pre teleskopy. Ide o jeden z najväčších astronomických projektov svojho druhu na svete. Ak sa sem niekedy vydáte, prehliadka observatória rozhodne stojí za to – my sme na ňu, žiaľ, nemali čas.
Pod samotným vrcholom funguje celé zázemie pre pracovníkov observatória – technické budovy, telocvičňa, heliport, malé letisko a dokonca aj hotel.
Tma ako komodita
Cestou späť k hlavnej ceste míňame dopravnú značku, ktorá tu dáva dokonalý zmysel. Tma je tu vzácna komodita. Ak sa sem chcete v noci dostať autom, musíte to zvládnuť bez zapnutých svetiel.
A práve to vystihuje Cerro Paranal najlepšie. Miesto, kde tma ešte stále patrí prírode – a hviezdam. A ešte jedna vec na záver: ak sa sem niekedy vyberiete, ideálne načasujte návštevu na obdobie novu, keď Mesiac svojím svitom nepokazí jedinečný zážitok zo sledovania nočnej oblohy. Good luck!
Fakty o Cerro Paranal
- Poloha: púšť Atacama, severné Čile
- Nadmorská výška: 2 635 m n. m.
- Klíma: extrémne suchá, takmer nulová vlhkosť vzduchu, minimum oblačnosti počas roka
- Svetelné znečistenie: prakticky nulové – jedno z najtmavších miest na Zemi
- Observatórium: prevádzkované organizáciou European Southern Observatory (ESO)
- Hlavné teleskopy: Very Large Telescope (VLT) – štyri hlavné 8,2 m teleskopy + menšie pomocné
- Začiatok výstavby: rok 1999 (odstránených viac než 30 m vrcholu hory)
- Význam: jedno z najdôležitejších astronomických pracovísk na svete
- Prístup pre verejnosť: len formou organizovaných prehliadok, s nutnou rezerváciou vopred