Ostrov Ibo v súostroví Quirimbas
Ostrov Ibo v súostroví Quirimbas na severe Mozambiku patrí medzi miesta, ktoré stále stoja mimo hlavného turistického záujmu. Dostať sa sem však nemusí byť vždy jednoduché – najmä ak sa rozhodnete pre dobrodružnejší presun džungľou z mesta Pemba.
O súostroví Quirimbas na východnom pobreží Afriky som sa prvýkrát dozvedel počas mojej návštevy ostrova Mafia v Tanzánii. Už samotný ostrov Mafia je pre väčšinu ľudí neznámym miestom a ich pozornosť sa skôr upiera na komerčne známejší Zanzibar. Ostrovy Quirimbas sú z tohto pohľadu ešte väčšou exotikou.
Ostrovy Quirimbas ležia pri severnom pobreží Mozambiku a väčšina z nich je turisticky len veľmi ťažko prístupná. Funkčná infraštruktúra tu v podstate neexistuje, možnosti ubytovania sú minimálne a komfort je skôr výnimkou než pravidlom. Práve to však z tohto miesta robí aj dnes neobjavený raj.
Jednou z mála výnimiek je ostrov Ibo, na ktorom nájdete náznaky civilizácie v podobe provizórneho letiska a základnej infraštruktúry, akou je bankomat, zopár ubytovacích zariadení a miestnych reštaurácií.
Na ostrov Ibo sme vyrážali z plážového rezortu neďaleko mesta Pemba. Na výber sme mali dve možnosti prepravy. Prvým bol krátky prelet z letiska v Pembe na letisko na ostrove Ibo – je to komfortné riešenie, no nie zrovna lacné, približne 250 eur na osobu. Druhým bola dobrodružnejšia cesta autom asi 250 kilometrov, z toho 80 km miestnou džungľou na sever do dedinky Tandanhangue a odtiaľ miestnou loďou cez more až na ostrov Ibo.
Miestni nám potvrdili to isté, čo nám tvrdili aj mapy Google. Cesta autom by mala byť bezproblémová a trvať približne 4 až 6 hodín. Rozhodnutie padlo rýchlo. Vybavili sme si miestneho vodiča s autom, zbalili základné vybavenie nutné na takýto presun (jedlo, zásoby vody, repelent) a skoro večer si ľahli do postele. Ani sme netušili, aké dobrodružstvo nás čaká ďalší deň.
Skorý ranný štart
Ráno sme vyrazili už o 4:00, aby sme mali dostatočnú časovú rezervu. Kľúčové bolo doraziť do prístavu v Tandanhangue v čase prílivu, keďže len vtedy je miestna loď schopná vyplávať.
Hneď na úvod nás však prekvapila voľba šoféra, čo sa týka auta. Očakávali sme, že nás príde vyzdvihnúť s poriadnym 4×4 vozidlom, no on prišiel s Toyotou Corolla. Hovorím si, že snáď vie, čo robí. A veru, prvá časť cesty viedla po asfalte, po hlavnej trase, a prebehla pokojne – väčšinu sme dokonca prespali, predsa len bolo ešte skoro ráno.
To, že vodič odbočil z hlavného ťahu do džungle, sme však veľmi rýchlo zistili, a to podľa dvoch vecí: cez cestu začali behať opice a naša priemerná rýchlosť veľmi rýchlo klesla pod 20 km/h.
Celú noc pršalo a dážď neustával ani ráno. Blato z cesty sa rýchlo dostávalo všade na naše auto. Vodič si čoraz častejšie niečo mrmlal popod nos a my sme si začali uvedomovať jeden detail – tu sme určite nemali byť v Toyote Corolla, ale skôr v nejakom terénnejšom aute. Netreba veľkú predstavivosť, aby bolo jasné, že naše auto nebolo ideálne vozidlo na africkú džungľu po nočnom lejaku.
Prvé komplikácie
Autom sme zapadli pomerne rýchlo. Prvýkrát sme mali šťastie – neďaleko bola dedinka. Miestni nám ochotne pomohli a auto vytlačili. Dokonca nám ho aj umyli. Bolo to milé a zároveň úplne zbytočné gesto. Po pár metroch bolo celé opäť od blata.
Po ďalšej hodine jazdy a prekonávaní ďalších zatopených úsekov sme narazili na ďalšiu časť zaliatej cesty. Bohužiaľ, túto časť naša Corolla jednoducho nemohla zvládnuť. Voda tu bola hlboká, úsek bol dlhý a pokúsiť sa ho prekonať by znamenalo utopené auto.
Začali sme si klásť otázku, čo ďalej. Jedlo sa nám pomaly míňalo a vody sme tiež nemali dosť na prípadné prespanie. Najväčším problémom však bola ochrana voči všade dotieravým komárom. Cez deň to až taký problém nebol, ale bolo jasné, že na prípadné prenocovanie nám jeden repelent stačiť nebude. Treba podotknúť, že v týchto oblastiach je malária prenášaná práve komármi reálnym rizikom.
Rozhodli sme sa teda otočiť, pokúsiť sa vrátiť do Pemby a na ostrov sa dostať inak – lepším autom alebo letecky.
Skoro uviaznutí
Po dohode náš vodič bravúrne otočil naše auto na úzkej ceste a hneď na to ho aj bravúrne zapichol do najhlbšieho blata v okolí. Tentoraz to však nebol problém na desať minút. Trvalo to približne pol hodiny a bolo na to treba jedenásť miestnych mužov.
Sledovať miestnych pri snahe pomôcť nám, no bez schopnosti sa zorganizovať, bolo tragikomické. Niekto tlačil, niekto sa snažil auto nadvihnúť, ďalší podkladal rákosie pod prešmykujúce sa kolesá. Nakoniec som pochopil, že je to na mne ich aspoň trochu zorganizovať. Rukami‑nohami som im ukazoval, že najlepšie bude, ak všetci budú tlačiť rovnakým smerom. Zabralo to a my sme mohli pokračovať.
Začalo nám byť jasné, že veci sa tu môžu veľmi rýchlo vymknúť kontrole.
Zároveň sme si uvedomili, že náš vodič situáciu podcenil – prišiel s nevhodným autom, bez základnej prípravy a bez vody či jedla, či už pre nás alebo pre seba. Ak sme sa chceli dostať späť bezpečne, museli sme začať viac spoliehať sami na seba než na jeho úsudok. Volant som preto prebral ja.
Uviaznutí
Návrat spočiatku vyzeral ako rozumné rozhodnutie. Blatisté úseky som zvládol bez väčších problémov a na chvíľu sme mali pocit, že to najhoršie máme za sebou.
Potom však prišiel problém, ktorý nás zaskočil. Cesta, ktorou sme ráno – hoci s ťažkosťami – prešli, bola zrazu úplne zaliata vodou. Hektolitre vody z nočného dažďa si hľadali cestu k moru. Rieky vystúpili z koryta a my sme stáli pred rozvodneným úsekom bez možnosti obísť ho.
Začali sme chápať, že sme sa ocitli odrezaní z každej strany. Ak by voda naďalej stúpala, náš manévrovací priestor by sa mohol ešte zmenšiť.
Šťastím v nešťastí bolo to, že práve v týchto miestach sme mali na telefóne signál. Začali sme obvolávať naše kontakty v Pembe aj na ostrove Ibo. Nikto nám však nevedel pomôcť. Všetky prístupové cesty boli zaplavené a nikto nám nedokázal narýchlo zabezpečiť vhodné vozidlo. Proste sme uviazli.
Nádej
Kým sme premýšľali, čo ďalej, a v hlave sa nám už premietali scenáre prenocovania uprostred zatopenej džungle, na horizonte sa objavilo terénne auto smerujúce k nám. Krátko nato pri nás zastavil Nissan Navara s plnohodnotným 4×4. Na chvíľu sme pocítili menšiu nádej.
Problém však bol, že posádka auta mala úplne iný cieľ. Potrebovali odviezť tovar do neďalekej dediny a nemali v úmysle ísť ani do Pemby, ani smerom na ostrov Ibo. Aj ich však zastavila zaplavená cesta. Jeden z mužov vystúpil a pešo sa brodil zaplaveným úsekom. Skúmal terén, prechádzal cestu hore‑dole. Z ich gestikulácie to vyzeralo, že sa úsek pokúsia prekonať, čo by pre nás nebol úplne ideálny scenár.
Karty však zamiešal nákladný automobil, ktorý zastavil na opačnej strane zaplaveného úseku. Už z diaľky bolo jasné, že ide o úplne iný kaliber vozidla – vysoký podvozok, veľké kolesá. Napriek tomu aj jeho vodič chvíľu váhal. Nakoniec sa však rozhodol zariskovať.
Ako sa nákladiak približoval, najprv to vyzeralo, že voda nie je až taká hlboká. Potom však prišiel zlom. Kolesá zmizli pod hladinou, neskôr aj predné svetlá. Predná maska tlačila pred sebou veľkú vlnu a na chvíľu sme si mysleli, že tam zostane stáť.
Pohľad na napoly zatopené nákladné auto výrazne zmenil náladu posádky Nissanu Navara. Pochopili, že tento úsek nemajú šancu bezpečne prejsť. Nákladiak to nakoniec úspešne zvládol a na chvíľu zastavil pri nás. My sme sa pokúsili dohodnúť s jeho vodičom na odvoze smerom k ostrovu Ibo. Nerozumeli sme si, no jeho gestá boli jasné – nezoberie nás nikam.
Naše nádeje sa tak opäť upriamili na posádku Nissanu. Po krátkom vyjednávaní a zvážení situácie sa na naše šťastie rozhodli zmeniť plány. Na tovar, ktorý mali niekam doručiť, sa vykašľali a za menšiu odplatu nás boli ochotní odviezť až do prístavu v Tandanhangue. Naša Toyota Corolla, mimochodom celá pokrytá blatom, končí v miestnej dedinke a my pokračujeme ďalej.
Konečne správny smer!
Po dohode s posádkou Nissanu sa situácia konečne obracia v náš prospech. Máme správny smer a auto, ktoré v týchto podmienkach vyzerá ako doma. Na komfort už nikto nemyslí. Vpredu sa tlačíme traja na dvoch sedadlách, náš pôvodný vodič z Corolly končí v nákladnom priestore medzi tovarom. V tej chvíli je to však úplne nepodstatné – hlavné je, že sa opäť hýbeme smerom k nášmu cieľu.
Radosť však netrvá dlho. Cesta je z hodiny na hodinu v horšom stave. Zaplavených a blatových úsekov pribúda a my sa už len smejeme pri predstave, že sme toto celé chceli absolvovať na Corolle.
Postupne prechádzame aj miestom, kde sme sa ráno rozhodli otočiť. Teraz už sedíme v úplne inom aute a pohľad cez čelné sklo začína pripomínať skôr výhľad z motorového člna než jazdu po ceste.
Po čase dobiehame aj nákladiak, ktorý nás predtým odmietol odviezť. Stretávame sa práve v momente, keď jeho posádka zapadla v miernom kopci v blate a nevie sa pohnúť. Radi by sme pomohli, ale nie je ako. Môžeme len obísť ich vozidlo a pokračovať ďalej – našťastie zapadli na mieste, kde ich obísť išlo.
Náš progres nás teší, až kým…
…až kým nenarazíme na ďalšie auto, ktoré nám blokuje cestu. Tentoraz sa obísť nedá. Uvedomujeme si, že na tejto ceste náš úspech nezávisí len od nás, ale aj od úspechu všetkých ostatných.
Pre domácich z blízkej dedinky je to zjavne zábava. Postávajú pri ceste, sledujú dianie a komentujú situáciu. Pre nás je to však ďalšia skúška trpezlivosti.
Auto sa napokon podarí rozhýbať a my sa opäť pomaly dávame do pohybu. Od vodiča sa pritom dozvedáme, že podobných zatopených úsekov nás ešte čaká viac. A to sa nám postupne míňa čas, voda aj trpezlivosť. Jedine nemilá predstava noci strávenej v spoločnosti komárov prenášajúcich maláriu nás tlačí vpred.
Voda všade vôkol
Cesta postupne mení charakter. Čím bližšie sme k moru, tým viac vody je na ceste. Posledných dvadsať kilometrov je to viac po vode než po súši. Výrazne sa tu aj zhustila premávka. Autá s nižším podvozkom tu začínajú mať vážny problém. Voda sa im dostáva do nasávania a motory vypovedajú poslušnosť.
Snažím sa vodičovi vnuknúť myšlienku, aby autá pred nami jednoducho predbiehal. Vôbec mi však nerozumie. A problém nie je v jazykovej bariére.
Až neskôr pochopím, že tu to funguje úplne inak. Ak niekto zastane, ostatní vystúpia a pomôžu. Tlačia, podkladajú konáre, navigujú vodiča. Ak treba, auto potiahnu aj niekoľko kilometrov. A tak nakoniec ideme síce pomaly – krokom – ale spolu s istotou, že nás tu ostatní nenechajú na pospas osudu.
Egoistické predbiehanie tu nemá miesto. Byť sám vpredu by nič nemuselo pomôcť. V týchto podmienkach je totiž lepšie byť hoci aj posledný no v skupine než prvý a sám. Vzájomná pomoc je tu jediný spôsob, ako sa úspešne dostať do cieľa.
Quissanga, Tandanhangue a posledná prekážka
Po približne dvanástich hodinách sme dorazili do dedinky Quissanga, neďaleko nášho cieľa – prístavu Tandanhangue.
Lokálna reštaurácia bola ako dar z nebies. Ryža, ryba a Coca‑Cola za smiešne 2 eurá. Zaplatili by sme aj 20 – bez zaváhania.
V prístave nás čakalo rozbité molo a malá loď pre miestnych – takzvaná chappa boat. Únava a vidina cieľa spôsobili, že nás pri nalodení miestni špekulanti pripravili približne o 15 eur, po ktorej nasledovala približne dvadsaťminútová hádka s kapitánom (príbeh hodný samostatného článku). Na chvíľu to vyzeralo, že sa na ostrov nedostaneme, no nakoniec sa nálada upokojila a loď vyplávala.
Na ostrov Ibo sme nakoniec dorazili po štrnástich hodinách cestovania, tesne po západe slnka. Zničení, unavení, špinaví a smädní, no aj tak v dobrej nálade a plní očakávania, čo nám tento záhadný ostrov ešte ponúkne za dobrodružstvá.
Záver
Tento mozambický presun cez džungľu nás naučil viac, než sme na začiatku čakali. V tej filozofickej rovine hneď niekoľko vecí.
Prvou je jednoduché pravidlo nevzdávať sa príliš skoro. Situácie, ktoré vyzerajú beznádejne, sa často dokážu otočiť v momente, keď to najmenej čakáte. Druhou lekciou je, že to, čo sa v danej chvíli javí ako smola, môže byť neskôr veľkým šťastím. Presne ako nákladiak, ktorého vodič nás odmietol zobrať. Vtedy to vyzeralo ako ďalší problém. O niekoľko hodín neskôr sme ho však dobehli zapadnutého v blate – a boli sme radi, že sme v ňom nesedeli.
Treťou lekciou bola spolupráca. V náročných podmienkach je často lepšie ísť s ostatnými než sa snažiť byť rýchlejší za každú cenu. Sám sa človek môže posúvať rýchlejšie, ale zároveň sa môže veľmi ľahko dostať do situácie, z ktorej sa už bez pomoci nedostane. V skupine je postup možno pomalší, no šanca dostať sa do cieľa je výrazne vyššia.
Popri týchto úvahách sme si z cesty odniesli aj niekoľko veľmi praktických rád. Drsné africké podmienky sa neoplatí podceňovať. Ak plánujete podobný presun po nespevnených cestách, sledujte vývoj počasia v posledných dňoch aj aktuálnu predpoveď. To, čo je za sucha bežná cesta, sa po silných dažďoch môže zmeniť na niekoľkohodinový boj s vodou a blatom.
Rovnako dôležitá je aj príprava. Dostatočná zásoba vody, jedlo, ochrana proti hmyzu a v náročnejších oblastiach aj vybavenie na núdzové prespanie – napríklad jednoduchá prenosná moskytiéra – môžu v podobných situáciách rozhodnúť o tom, či sa z dobrodružstva stane len silný zážitok, alebo zbytočný problém.
Cesta, ktorá mala trvať štyri hodiny, nám nakoniec zabrala štrnásť. No práve vďaka nej si dnes ostrov Ibo pamätám ešte o niečo intenzívnejšie.