Počas našej cesty po Bolívii v lete 2025 sme veľmi rýchlo pochopili, že pohonné hmoty (benzín a aj nafta) sú tu reálnym problémom. Správy o ich nedostatku sa k nám dostali ešte pred odletom. Že nejde len o fámy, nám krátko po prílete potvrdil aj manažér požičovne Hertz, kde sme si na náš výlet požičiavali auto.
Nedostatok pohonných hmôt bol však len jednou stranou mince. Bolívia je mimoriadne rozsiahla krajina a nie je tu neobvyklé prejsť stovky kilometrov bez toho, aby človek narazil čo i len na jednu čerpaciu stanicu. Kombinácia týchto dvoch faktorov – obmedzeného zásobovania a veľkých vzdialeností – v nás prirodzene vyvolávala obavy, ako sa nám bude dariť presúvať sa po krajine autom.
Obsah článku
Keď štát určuje ceny, nekončí to dobre
Nedostatok pohonných hmôt na čerpacích staniciach súvisel so systémom, v ktorom bolívijská vláda dlhodobo určuje cenu pohonných hmôt výrazne pod úrovňou trhovej ceny prostredníctvom dotácií. Pre miestnych je to na prvý pohľad výhoda – palivo je lacné.
Problém vzniká v momente, keď je cena administratívne nastavená nižšie, než sú reálne náklady na dovoz a distribúciu. Ak štát drží cenu pohonných hmôt umelo nízko, hoci ich dovoz a výroba stoja viac, rozdiel musí v konečnom dôsledku niekto doplatiť. Buď ho pokrýva štátny rozpočet, alebo sa začne šetriť na množstve dovezených pohonných hmôt.
Takto nastavená cena prirodzene vytvára vysoký dopyt, ktorý distribučná realita nedokáže dlhodobo pokrývať. V roku 2025 sa k tomu pridával aj tlak na devízové rezervy krajiny a závislosť od dovozu. Ak nie je dostatok dolárov na nákup pohonných hmôt v zahraničí alebo ak sa dodávky oneskoria, pohonných hmôt je jednoducho menej – a výsledkom sú nekonečné rady pred čerpacími stanicami.
Tankovanie za dotovanú cenu
Dotačný systém bol nastavený pre domáce vozidlá a miestnych obyvateľov. Pri tankovaní sa zadávala ŠPZ a podľa nej sa určovala cena. Mali sme síce auto s bolívijskou ŠPZ, no štandardne turista jazdiaci na aute z požičovne na dotáciu nárok nemá.
Pri preberaní auta nám však manažér požičovne ponúkol riešenie. Vystavil nám potvrdenie, že sme zamestnancami lokálnej bolívijskej firmy. Dokument existoval výlučne na to, aby sme mohli tankovať za domácu cenu. V skutočnosti sme, samozrejme, v žiadnom pracovnom pomere neboli.
Toto potvrdenie nám pri tankovaní niekoľkokrát pomohlo. Jeho úlohou bolo vyvrátiť predpoklad, že sme zahraniční turisti.
Tento malý a v zásade neškodný „travel hack“ nám pri cestovaní po Bolívii ušetril nemalé finančné prostriedky a fungoval spoľahlivo na všetkých oficiálnych čerpacích staniciach. Jeho užitočnosť sa však veľmi rýchlo stratila, keď nás naše potulky zaviedli do odľahlejších častí krajiny.
Lacné, ale nedostupné
Kým vo veľkých mestách bolo tankovanie bez väčších komplikácií, problémy nastali hneď pri prvom kontakte s odľahlejšími a menej dostupnými časťami Altiplana. Začali sme narážať na zatvorené čerpacie stanice, obmedzené hodiny predaja a rady na niekoľko hodín čakania. Pohonné hmoty jednoducho neboli dostupné a bolo jedno, či ste domáci alebo turista.
A tak, ako to často býva, tam, kde zlyháva štát, nastupuje voľný trh – často nepekne označovaný ako čierny.
Čierny trh
V dedinách a mestečkách, kde pohonné hmoty neboli dostupné, sa dali niekedy kúpiť od miestnych. Znamenalo to pýtať sa, čakať a akceptovať cenu, ktorá bola približne desaťnásobná oproti dotovanej cene, čo približne zodpovedalo cene nedotovaného paliva.
Samozrejme, takýto nákup bol často veľmi neistý. Boli dediny, kde sa nám pohonné hmoty zohnať podarilo. A boli aj také, kde sa to jednoducho nepodarilo.
Kanistre
Aby sme v takomto prostredí a pri týchto podmienkach boli schopní efektívne fungovať a dostať sa do naozaj odľahlých častí krajiny, nesmela nám chýbať správna výbava. Základom úspechu bolo mať v aute dostatočné zásoby pohonných hmôt. To znamenalo nespoliehať sa len na samotnú nádrž auta, ale voziť si so sebou – v našom prípade – tri 20-litrové kanistre. Po dohode sme ich dostali za menší poplatok priamo v požičovni spolu s autom.
Rovno však treba upozorniť, že na bežných čerpacích staniciach nebolo možné tankovať priamo do kanistrov. Aj sme to skúšali, ale personál to opakovane odmietol. Ak sme chceli zásobu v kanistroch dopĺňať, mali sme len dve možnosti:
- tankovať mimo čerpacích staníc na čiernom trhu,
- prečerpávať vlastné pohonné hmoty z nádrže auta do kanistrov a opakovane navštevovať čerpacie stanice.
Našťastie na tento druhý spôsob počas nášho putovania napokon nemuselo dôjsť, čo sme ocenili. Išlo by o relatívne časovo náročný proces.
Celkovo nám kanistre v aute priniesli obrovský komfort. Bez nich by naše putovanie v princípe nebolo možné. Fakt, že sme cestovali so psom, ešte viac vyžadoval dobrú pripravenosť. Vyčkávanie v nekonečných radoch pred čerpacími stanicami v teple a na priamom slnku so psom v aute bolo neprípustným scenárom. Rovnako neprípustné by bolo uviaznutie bez pohonných hmôt niekde uprostred Altiplana.
Pre úplnosť ešte dodávame, že okrem kanistrov sme v aute mali aj drobnosti, ako prečerpávaciu hadicu, zásobu prázdnych plastových fliaš, z ktorých sme si vyrábali provizórne lieviky, a menšiu handričku na filtrovanie nečistôt v palive.
A ešte jedna rada: manipuláciu s pohonnými hmotami si vždy naplánujte dopredu, nevykonávajte ju za tmy a vyhnite sa pri nej extrémnym teplotám (chladu aj teplu). Dbajte na bezpečnosť.
Kde sme tankovali
Nižšie uvádzame zoznam miest, kde sme počas nášho putovania tankovali na bežných čerpacích staniciach, na čiernom trhu, ale aj miest, kde sa nám natankovať vôbec nepodarilo. Zoznam je čisto informatívny a treba rátať s tým, že podmienky sa dynamicky menia. Slúži skôr na vytvorenie predstavy o miere problému.
Tankovanie v mestách
Tankovanie v mestách ako Santa Cruz de la Sierra, Tupiza, Tarija, Roboré, San Cristóbal a podobne bolo vždy bezproblémové. Pohonné hmoty boli dostupné a čakacie doby na čerpacích staniciach sa pohybovali od pár minút do maximálne pol hodiny.
Tankovanie na čiernom trhu
Služby čierneho trhu sme využívali pomerne často, približne rovnako ako tankovanie na oficiálnych čerpacích staniciach. Nižšie je zoznam miest, kde sa tak dialo:
- Jirira – dedinka na severnom brehu soľnej pláne Uyuni. Hľadanie predajcu bolo trochu zdĺhavé, ale napokon úspešné.
- Tahua – hlavné mesto kantónu Tahua na severnom brehu soľnej pláne Uyuni. Tu nám dokonca pri „tankovaní“ asistoval miestny policajt.
- Llica – zabudnuté mestečko na severozápade soľnej pláne Uyuni. Mali sme šťastie a natrafili sme na predajcu priamo pri vstupe do mestečka.
- San Pedro de Quemes – mesto, kde sme vyriešili všetko: umytie auta, zámenu peňazí aj doplnenie pohonných hmôt.
- Villa Mar – mestečko v južnej časti Bolívie. Tu sa už nedostatok pohonných hmôt prejavoval aj na čiernom trhu. Zohnali sme síce, ale len pár litrov.
Kde sme neuspeli
Napriek všetkej snahe sme narazili aj na miesta, kde sa nám pohonné hmoty zohnať nepodarilo. Išlo najmä o južné časti Altiplana, napríklad oblasť v okolí Laguna Colorada, oblasť pri kúpeľoch Aguas Termales Chalviri alebo dedinku Quetena Chico pod sopkou Uturuncu.
Záver: šťastie praje pripraveným
Pohybovať sa autom po Bolívii v čase nedostatku pohonných hmôt znamenalo myslieť dopredu. Nestačilo mať len plán trasy. Bolo potrebné počítať so vzdialenosťami, preverovať dostupnosť čerpacích staníc, mať rezervu a byť pripravení improvizovať.
Kľúčové bolo:
- mať dostatočnú zásobu pohonných hmôt v nádrži aj v kanistroch,
- dopĺňať zásoby vždy, keď bola príležitosť,
- nespoliehať sa na jednu konkrétnu čerpaciu stanicu,
- mať základnú výbavu na manipuláciu s palivom,
- plánovať presuny s ohľadom na teplotu a komfort psa.
Bolo to logisticky náročnejšie, než sme zvyknutí z Európy. No napriek tomu sme kvôli nedostatku pohonných hmôt nikde nezostali stáť. Nikde sme „neostali visieť“ bez možnosti pokračovať.
Nakoniec sa opäť potvrdilo jednoduché pravidlo: šťastie praje pripraveným. V Bolívii to platí dvojnásobne.