Kráter Hoyada Ulo sme na mape objavili ešte pred odchodom z ubytovania v dedinke Coquesa. Pôvodne sme jeho návštevu chceli zakomponovať do presunového dňa z Coquesa do Llicy, no náš plán prekazil komplikovaný úsek na ceste a jednoducho sme to nestihli.
Na ďalší pokus prišiel rad hneď nasledujúci deň. Ráno si dávame street food raňajky priamo v uličkách Llicy, dokupujeme zásoby jedla na celý deň a vyrážame za dobrodružstvom.
Na mape pôsobí tento kráter naozaj monumentálne. To by samo o sebe však nebolo nič výnimočné, Altiplano je plné sopiek a kráterov. Lenže tento je iný. Neleží na vrchole žiadnej výraznej sopky a nenadväzuje na typický kužeľovitý tvar. Naopak, nachádza sa uprostred relatívne rovnej krajiny. A práve to nás láka.
Z mapy vyzerá takmer dokonale kruhový. Pri prvom pohľade by človek pokojne uveril, že nejde o sopečný útvar, ale skôr o miesto dopadu meteoritu.
Cesta ku kráteru
Cesta z Llicy je typicky altiplanová – prašná, miestami kamenistá, no zjazdná. Nechýbajú však ani takzvané rolety, ktoré trasú celým autom bez ohľadu na to, akú rýchlosť zvolíte.
Od krátera nemáme žiadne konkrétne očakávania. Zjavne to nie je ani veľmi známa turistická atrakcia. Na internete sme sa o ňom dozvedeli len málo informácií a nenarazili sme ani na veľa fotografií tohto miesta. O to viac nás prekvapí, keď zrazu cestou narazíme na šípku s nápisom Hoyada Ulo.
Odbočujeme z „hlavnej“ cesty a smerujeme ku kráteru. Cesta začína pomaly stúpať, no paradoxne sa po nej ide lepšie ako po tej pôvodnej. Za pár minút sa ocitáme na okraji krátera. Na naše prekvapenie je tu vybudované menšie parkovisko a opodiaľ stojí nedostavaná budova. Pravdepodobne tu bol kedysi pokus o turistické zatraktívnenie tohto miesta.
Na okraji krátera
Vystupujeme z auta s cieľom to tu trochu preskúmať. Samotný kráter je masívny. Jeho rozmery nás prekvapujú, aj keď sme z mapy tušili, že budú výnimočné. Okraje sa pomaly zdvíhajú nad okolitú rovinu a vytvárajú široký kruhový lem. Obísť ho dookola by pravdepodobne znamenalo celodennú túru.
Zaujímavé je, že okolitý terén nepôsobí dramaticky. Žiadne výrazné lávové prúdy, žiadne typické sopečné kužele v bezprostrednom okolí. Hoyada Ulo jednoducho leží uprostred roviny a pôsobí ako niečo, čo sem akoby nepatrilo.
Dno krátera je v podstate samostatná soľná planina. Terén je rovný, okraje ponúkajú akú-takú vegetáciu, no stred tvorí tenká vrstva soli. Aby človek tento útvar dokázal zachytiť v celej jeho veľkosti, musí sa naň pozrieť z vtáčej perspektívy. A tak Braňo aj ja vzlietame so svojimi dronmi a robíme zábery z každej možnej – aj nemožnej – strany.
Aby mal z tohto miesta zážitok aj Ibo, dávame si s ním krátku prechádzku k neďalekej nedostavanej budove. Sú tu vybudované provizórne chodníčky, terén je jednoduchý, no prašný. To Ibo okamžite využije a poriadne sa tu v prachu vyváľa. Tentoraz mu to ani nemáme za zlé.
Vyhliadka nad kráterom
Z prechádzky sa nám otvára výhľad na cestu v protisvahu, ktorá vedie z parkoviska na vyhliadku o pár metrov vyššie. S Braňom sa dohadujeme, že sa tam vyvezieme aj autom. Iva nedôverčivo volí radšej pešiu verziu aj s Ibom. Na chvíľu sa teda delíme, no cieľ máme spoločný.
Cesta na vyhliadku je už náročnejšia – strmšia a miestami vymletá vodou. Sú v nej hlboké rigoly a presnú stopu kolies treba voliť naozaj rozumne. Za pár minút sme hore a Iva nás dobieha o niekoľko minút neskôr.
Vyhliadka ponúka inú perspektívu na kráter. Prekvapuje nás, že aj tu sú vybudované lavičky a stôl z kameňov. Z tohto pohľadu miesto ponúka viac, než sme čakali.
Keď máme pocit, že sme si Hoyada Ulo vychutnali dosť, sadáme všetci do auta a smerujeme späť na parkovisko. Ive ešte ukazujeme, čo naše auto dokáže v tomto teréne. Radíme redukciu a pomaly, na prvom stupni, klesáme cez rozbitú cestu. Iva je chvíľami vyľakaná, no napokon pochopí, že auto si s týmto terénom poradí bez väčších problémov.
Siahneme na dno?
V momente, keď sa úspešne vraciame na parkovisko, prichádza Braňo s geniálnym nápadom: „Poďme sa pozrieť na dno krátera!“ Na chvíľu je ticho. Vo mne sa miešajú rôzne pohľady na tento nápad. Je tu ešte kopec iných miest v okolí, ktoré stoja za preskúmanie. Ale dostať sa dole tiež nemusí byť zlý zážitok. Na Braňovi je však jasne vidieť, že by mu tento výlet urobil radosť, a tak znova sadáme do auta a ja sa púšťam po ceste ďalej smerom na dno krátera. Cestu sme videli z drona a je zaznačená aj na mape.
Uvedomujem si však, že týmto porušujeme pravidlo, ktoré poznám ešte z lyžovania v extrémnych terénoch: nikdy nechoď dole to, čo si predtým nešiel hore.
Moje obavy sa veľmi rýchlo napĺňajú. Už po prvej zákrute sa cesta mení na tankodróm. Obrovské balvany, hlboké rigoly a prudké zlomy terénu. Smerom dole si s tým auto ešte ako-tak poradí, ale ako sa nám pôjde naspäť do kopca?
Po asi 100 metroch zastavujem a prosím Braňa, aby šiel terén pozrieť smerom dole pešo. Za pár minút sa vracia so zlou správou. Cesta je každým metrom horšia. Sám uznáva, že najlepšie bude auto otočiť a vrátiť sa.
Lenže náš Hilux nie je VW Polo. V strmom teréne, na rozbitej a úzkej ceste, nemáme šancu náš dlhý povoz otočiť. Ostáva len jedno – celý zložitý úsek vycúvať.
To sa ukazuje ako takmer nemožná misia. Z auta mám obmedzený výhľad smerom dozadu. Keď sa vykloním z okna, vidím len ľavú stranu vozidla. Cúvam, no nemám presnú predstavu, do čoho idem. V tíme okamžite stúpa stres, ktorý Ibo vycíti a zapája sa do diania. Akoby cítil, že sa deje niečo dôležité. A veru má pravdu.
Ak sa nám nepodarí auto dostať naspäť, čo potom? Nikto tu nie je, najbližšie mestečko Llica je desiatky kilometrov od nás. Ísť to celé pešo a so psom je nepredstaviteľné. Aký-taký pocit istoty nám dáva fakt, že máme pri sebe Starlink. Aspoň máme spôsob, ako si privolať pomoc. Otázne však je, odkiaľ a ako rýchlo by prišla. Nechceme to zisťovať. Auto musíme dostať späť na parkovisko za každú cenu.
Situáciu napokon riešime ako tím: Iva a Braňo stoja vonku z auta a dávajú mi pokyny cez otvorené predné okná. Ja ich kombinujem s tým, čo vidím vystrčený z okna. Krok po kroku, doslova kameň po kameni, sa pomaly posúvame späť. Trvá to večnosť, no nakoniec sa to darí.
Eufória, ktorú prežívame v momente, keď sa nám podarí dostať späť na parkovisko, je obrovská. Z malej zvedavosti sa mohol veľmi ľahko stať veľký problém. Tentoraz sme mali šťastie – a aj dobrú tímovú spoluprácu.
Záver
Hoyada Ulo nás prekvapil svojou monumentálnosťou a zvláštnym charakterom uprostred roviny. Potom nám však pripomenul, že v Bolívii sa netreba spoliehať len na mapu či zábery z drona.
Ponaučenie z výjazdu do krátera je jednoduché: dole sa ide vždy ľahšie ako hore. A ak si terén najskôr neprejdete opačným smerom, riskujete viac, než si v danom momente uvedomujete.
Dno krátera tentoraz ostalo nedotknuté. A možno je to tak v poriadku. Nie každé miesto treba za každú cenu dobývať. Niekedy stačí vedieť, kde je hranica – a včas sa otočiť. Ak sa tu niekedy ocitnete a zatúžite po návšteve dna krátera, urobte tak radšej pešo.
Fakty o Hoyada Ulo
- Oficiálny názov: Cráter de Ulo (Hoyada Ulo)
- Poloha: departement Potosí, provincia Daniel Campos, Bolívia
- Vzdialenosť od Llica: približne 9 km západne
- Nadmorská výška okraja krátera: približne 4 000 – 4 020 m n. m.
- Priemer krátera: približne 2,5 – 2,6 km
- Charakter dna: soľná panva (malý salar) s rozlohou približne 0,4 km²
- Typ útvaru: pravdepodobne erózna alebo vulkanická depresia (nejde o potvrdený meteoritický kráter)