Dominica je relatívne neznámy ostrovný štát v Karibiku. Mnohí si ho dokonca mýlia s Dominikánskou republikou. Tí, ktorí ho však poznajú, si ho väčšinou spájajú so sopečnými plážami, vodopádmi a termálnymi prameňmi. Ostrov je zelený, vlhký a divoký. Málokto však tuší, že práve tu sa dá podnikať aj poctivá horská turistika – v teréne, ktorý dokáže potrápiť aj skúseného turistu.
Môj pobyt na Braňovom katamaráne sa blížil ku koncu. Ostávalo už len dať tomuto výletu poriadnu bodku na záver. Už dlhšie som na mape poškuloval po najvyššom vrchole tohto ostrova. Tým vrcholom je Morne Diablotins, ktorý dosahuje výšku 1 447 metrov. Aj keď Morne Diablotins nie je najvyšším vrchom celého Karibiku, v rámci Malých Antíl patrí medzi tie najvýraznejšie a už jeho samotný názov napovedá, že to asi nebude prechádzka ružovou záhradou.
Môj návrh zdolať ho sa – trochu podozrivo – stretol s podporou celej posádky. Padlo rozhodnutie a ďalšie ráno už sadáme do auta a presúvame sa po západnom pobreží ostrova až k mestu Portsmouth. Ešte pred ním však na správnom mieste odbočujeme doprava a smerujeme do miestnych hôr. Najprv asfaltová cesta pomaly, ale isto naberá na výške, neskôr sa mení na štrkovú, no stále dobre zjazdnú. O chvíľu sme pri mieste, kde začína trasa s názvom Morne Diablotin Trail.
Názov
Názov vrchu pochádza z francúzštiny – „morne“ označuje zalesnený kopec alebo vrch, čo je v Karibiku bežné pomenovanie pre sopečné kopce, a „diablotins“ znamená „malí diabli“. Voľne by sa teda dal preložiť ako „Vrch malých diablov“.
Diablovina v praxi
To, že to bude slušná „diablovina“, sme tak trochu tušili už od začiatku. Napokon už tabuľa na začiatku trasy upozorňuje, že je vhodné na túru nastúpiť s dostatočnou časovou rezervou. Realita však bola ešte náročnejšia, než sme si dokázali predstaviť.
V podstate celý výstup vedie cez hustú, zarastenú džungľu. Ak by toho nebolo dosť, celý chodník bol kompletne premočený a premenený na nekonečné blato. Po pár minútach máme blato všade. A keď hovorím všade, myslím tým naozaj všade.
Každý krok je neistý. Každé pošmyknutie znamená nový nános blata na nohaviciach, rukách či batohu. A ak sa náhodou pokúsite zachytiť okolitých rastlín, aby ste nespadli, rýchlo zistíte, že to nebol najlepší nápad. Mnohé z nich síce vyzerajú ako obyčajné stromy, no ich povrch je posiaty drobnými, ostrými ostňami. Poriadne rukavice by sa tu určite zišli.
Čím vyššie, tým krajšie
S pribúdajúcou výškou sa však mení atmosféra. Vzduch je citeľne chladnejší a džungľa sa postupne začína otvárať.
Z času na čas sa medzi stromami objavia výhľady, ktoré stoja za všetku tú námahu. Pod nami sa postupne rozprestiera takmer celý ostrov – zelený, divoký a obkolesený Karibským morom.
Pes tam, kde by ste ho fakt nečakali
Aby toho nebolo málo, niekde v polovici cesty nás dobieha akýsi túlavý pes. Objavil sa z ničoho nič, nikto netušil, odkiaľ presne prišiel. Hneď sa k nám pridal a odvážne s nami pokračoval v trase. Držal sa nás takmer až k vrcholu. Bez zaváhania, bez sťažovania sa. Možno bol na túto džungľu zvyknutý viac než my.
Nakoniec však nedokázal prekonať jeden z náročnejších strmých úsekov. Keďže sme netušili, čo nás ešte na trase čaká, nechceli sme ho zbytočne prenášať ďalej na rukách. Lúčime sa s ním a každý si ideme svojou cestou.
Vrchol na dohľad
V záverečnej časti trasy však prichádza zlom. V prvom rade sa mení počasie a ďalšie výhľady začína zahalovať hustá hmla. To by sa ešte dalo prežiť. Problémom je chodník – ten postupne zaniká. Džungľa si berie späť to, čo tu pravdepodobne vybudovali ešte Briti počas svojej nadvlády nad ostrovom.
Len pre predstavu – porast je tu extrémne hustý a trasa vedie cez malé stromčeky pripomínajúce našu kosodrevinu. Ich konáre zjavne nikto neupravoval už roky a prerastajú cez chodník. Postupovať sa dá v princípe len neustálym plazením alebo prekračovaním konárov.
Často sa zároveň objavujú miesta, kde chodník úplne mizne. Stúpame na miestnu zeleň, no tá sa nám pod nohami prepadá niekedy aj o pol metra. Na hodinkách sledujem, že niektoré krátke úseky – možno 50 metrov – ideme aj 10 až 15 minút.
Po relatívne dlhom boji sa zrazu ocitáme na vyvýšenom mieste označenom kameňom. Podľa mapy ide pravdepodobne o hraničný bod, ktorý oddeľuje jednotlivé „okresy“ ostrova. Chvíľu si myslíme, že sa zároveň nachádzame aj na samotnom vrchole, no tejto teórii protirečí mapa.
Podľa nej je vrchol od nás vzdušnou čiarou približne 100 metrov – a možno len desať výškových metrov. Na papieri zanedbateľná vzdialenosť. Na chvíľu sa rozfúka a prevaľujúca sa hmla odhalí o niečo vyššie miesto, naozaj len kúsok od nás. Chápeme, že vrchol sme ešte nezdolali. Ten je síce len kúsok, no zároveň v tomto teréne tak strašne ďaleko.
Pokúsiť sa o vrchol by v realite znamenalo ďalšiu hodinu predierania sa hustým porastom bez jasnej trasy. Ak by sme vyrazili na túru aspoň o hodinu skôr, možno by to dávalo zmysel, no nám sa postupne kráti čas. Západ slnka sa blíži a my tu naozaj nechceme zostupovať za tmy. Nakoniec sa rozhodujeme otočiť.
Nie je to úplne víťazstvo, ale ani prehra. Každopádne, Morne Diablotins nám dal jasne najavo, kto je tu pánom.
Týmto zároveň odkazujem miestnym obyvateľom: trochu si ten chodník upravte. Máte pekný kopec, bola by škoda nechať ho úplne zarásť.
Dron nad najvyšším vrchom Dominiky
Ku koncu dňa sa obloha trochu vyjasňuje. Vypúšťam dron a z výšky sa mi podarí zachytiť celý masív vrchu. Zhora je ešte zreteľnejšie vidieť, aká divoká a neprístupná je táto časť ostrova.
Fotografia z vtáčej perspektívy je symbolickou bodkou za týmto výstupom. Aj keď sme nestáli priamo na najvyššom bode, zážitok bol silný a autentický.
Návrat za tmy
K autu sa vraciame už za tmy. Posledné metre prechádzame v tichu, unavení, zablatení, ale spokojní.
Pre ilustráciu miery zablatenia vzniká aj fotografia, ktorá by sa dala pokojne použiť v reklame na extrémny prací prášok.
Takto vyzerá koruna môjho pobytu na tomto ostrove. Nie dokonalý summit, ale surové, skutočné dobrodružstvo v džungli Dominiky.