Kjeragbolten patrí medzi tie miesta, ktoré človek pozná dávno predtým, než do Nórska vôbec vkročí. Fotografia balvana zakliesneného medzi dvoma skalami, visiaceho tisíc metrov nad hladinou fjordu, obletela svet a stala sa symbolom nórskej divokej prírody, odvahy a slobody.
Pre nás bola návšteva tohto miesta takmer povinnou zastávkou. Nielen kvôli samotnému kameňu, ale aj kvôli trase, ktorá vedie dramatickou krajinou plnou skál, jazierok a výhľadov na Lysefjord. Zároveň nás lákala otázka, ako si s touto ikonickou túrou poradí náš pes Ibo. Trek ku Kjeragbolten je síce technicky zvládnuteľný, no miestami strmý a exponovaný, takže sme boli zvedaví, ako ho zvládneme ako trojčlenná výprava.
Ranný úvod
Do oblasti pri fjorde Lysebotn sme dorazili skoro ráno z východu po úzkej, kľukatej ceste číslo 4224. Už samotná jazda bola silným zážitkom – po relatívne zelenej časti Nórska sme sa postupne dostali do viac hornatých oblastí. Cestu lemovali ovce a skoré ranné lúče pridávali celej scenérii na výnimočnosti.
Cesta klesá známymi serpentínami až do dediny Lysebotn. My však parkujeme pár kilometrov od oficiálneho parkoviska nad fjordom. Od tohto parkoviska síce začína oficiálna trasa ku Kjeragbolten, no parkovné tu stojí približne 25 € na deň, a tak volíme alternatívnu možnosť.
V okolí sa totiž dá nájsť ešte jedno parkovisko, asi necelé 2 km vyššie po ceste, ktoré je úplne zadarmo. Nevedie z neho síce značený chodník, no jednoduchým traverzom sa dá na trasu napojiť. Človek si tu nemusí robiť veľké výčitky, že sa pohybuje mimo značeného chodníka. V Nórsku je totiž pohyb v prírode veľmi voľný a legálny prakticky kdekoľvek. Platí jednoduché pravidlo – vaša bezpečnosť je výhradne vaša zodpovednosť.
Po napojení sa na oficiálnu turistickú trasu vedúcu ku Kjeragbolten sa pohyb na chodníku výrazne zahusťuje. K atrakcii kráča nemalý počet turistov. Chodník je dobre udržiavaný, prehľadný a na viacerých miestach technicky istený.
Cestou míňame núdzový prístrešok Kjerag Emergency Shelter – jednoduchú stavbu, ktorá môže v zlom počasí alebo pri nečakaných problémoch doslova zachrániť život.
Trasa je síce „pohodlná“, no rozhodne nejde o prechádzku parkom – o to viac, ak ju absolvujete so psom. Náš Ibo to však zvládal bez problémov, len bolo treba počítať s tým, že sa s nami vykúpe v každom jazierku popri trase.
Strmé stúpanie, oceľové lano a nekonečné klesanie
Po úvodných kilometroch prichádza najnáročnejšia časť treku – strmé stúpanie, ktoré je na exponovaných miestach zabezpečené oceľovým lanom. V mokrom alebo veternom počasí tu treba zvýšiť opatrnosť, no istenie dodáva pocit istoty.
Po zdolaní výškových metrov sa terén láme a nasleduje dlhé, mierne, miestami až únavné klesanie smerom ku konečnému cieľu. Psychicky je to zaujímavá pasáž – viete, že ste už „hore“, no kameň je stále ďaleko.
Odmenou sú však výhľady na Lysefjord, ktoré patria k najikonickejším v celom Nórsku. Strmé útesy padajú kolmo do hĺbky a človek si tu naplno uvedomí surovosť a krásu severskej prírody.
Kjeragbolten
Samotný Kjeragbolten je jedným z najznámejších turistických cieľov v Nórsku. Kameň zakliesnený medzi dvoma skalami visí približne tisíc metrov nad hladinou fjordu a pôsobí takmer neskutočne.
Počas našej návštevy tu bolo množstvo turistov a na ikonickú fotku na kameni sa čakalo v rade. Pád z Kjeragbolten je bezpochyby fatálny, no zaujímavosťou je, že aj napriek popularite tohto miesta je zaznamenaných len veľmi málo smrteľných úrazov. Každý si však musí sám zvážiť, kam až chce zájsť.
Návrat späť vedieme po rovnakej trase. Stúpanie, ktoré sme predtým schádzali, teraz preverí kondíciu, no s vedomím, že cieľ je blízko, ide všetko akosi ľahšie. Návrat späť však neprebehol úplne bez komplikácií. Na jednom z mierne strmších úsekov sa Ibo rozhodol zoskočiť zo skaly na nižšiu platňu. Tá bola mokrá a klzká, takže po dopade nekontrolovane pokračoval ešte asi dva metre dolu. Výsledkom bola poranená packa a viditeľné krívanie.
Posledné metre k autu sme preto radšej absolvovali tak, že sme ho niesli na rukách. Našťastie sa po krátkom čase ukázalo, že zranenie nebolo vážne a nevyžadovalo si žiadny zásah veterinára. Ostáva len dúfať, že si Ibo z tohto incidentu odniesol ponaučenie.
Aj napriek tomuto malému dramatickému momentu bol pre nás trek ku Kjeragbolten silným zážitkom – nielen kvôli ikonickému kameňu, ale aj vďaka spoločnosti nášho psa a drsnej nórskej krajine, ktorá si vás získa na prvý pohľad.