Plán bol jednoduchý. Sadnúť na horské bicykle, zobrať so sebou Iba a vyraziť zo Sološnice na nenápadný hrebeň nad Čertovou dolinou, ktorý nás zaujal na mape. Bez veľkých ambícií, bez tlaku na vrchol – len sa ísť pozrieť, čo toto miesto ponúka. Nakoniec sa však z toho vykľul nečakane náročný výstup na vrchol Vápenná. Čakali nás totiž podmienky, s ktorými sme pôvodne vôbec nerátali.
Vápenná, NPR Roštún, Čertova dolina a Orlia skala
Vápenná (752 m n. m.) patrí medzi najvýraznejšie vrcholy severnej časti Malých Karpát na západe Slovenska. Je známa najmä vďaka krasovému reliéfu – typické sú tu vápencové skaly, strmé svahy a otvorené hrebene s výhľadmi do širokého okolia.
Celá oblasť spadá do Národnej prírodnej rezervácie Roštún, ktorá chráni práve tieto krasové javy, skalné mestá, suchomilnú vegetáciu aj vzácne druhy rastlín.
Čertova dolina predstavuje jednu z menej frekventovaných prístupových trás pod masív Vápenná. Ide o úzku, miestami divokú dolinu, ktorá si zachovala prirodzenejší charakter než hlavné turistické ťahy.
Nad dolinou sa dvíha nenápadný, no mimoriadne zaujímavý hrebeň so skalnými útvarmi. Najvýraznejším z nich je Orlia skala – osamelý skalný blok, ktorý vystupuje nad okolitý terén a ponúka výhľady na lesy aj okolité kopce. Práve tento hrebeň bol naším pôvodným cieľom.
Pohyb mimo značených chodníkov tu treba zvážiť veľmi zodpovedne. Ide o chránené územie, kde je potrebné brať ohľad na prírodu a platné pravidlá ochrany. My sme sa v tejto trase miestami pohybovali aj mimo značených chodníkov – rozhodnutie, či sa vydať podobnou cestou, je však na každom zvlášť a nesie si zaň vlastnú zodpovednosť.
Začiatok v Sološnici
Vyrážame z obce Sološnica, konkrétne z parkoviska na konci ulice Slanisko. Odtiaľ sa napájame na zelenú turistickú značku, ktorá nás vedie smerom do oblasti zvanej Obora.
Tu značku opúšťame a pokračujeme traverzom po lúkach pod masívom Vápenná. Tento úsek je prekvapivo príjemný – otvorený terén, viac-menej rovina a prvé výhľady na okolitú krajinu. Po ľavej ruke máme neďaleké obce Sološnica a Plavecké Podhradie, po pravej strane lesy spadajúce z masívu Vápenná.
Postupne sa dostávame k prameňu U klena, kde sa napájame na poľnú cestu. Tá sa stáča doprava a po pár metroch stojíme pri vstupe do Čertovej doliny.
Hrebeň nad Čertovou dolinou
Čertova dolina je sama o sebe zaujímavý cieľ, no my sa rozhodujeme pre menej nápadnú alternatívu – chodník po jej ľavej strane.
Chodník vedie po úzkom hrebeni, ktorý prudko stúpa nad úroveň doliny. V tejto časti bicykle skôr tlačíme, než na nich jazdíme. Terén je strmý, rozbitý a technicky náročný. Ibovi sa to tu ale očividne páči.
Po niekoľkých stovkách metrov sa sklon konečne zmierňuje a my sa ocitáme desiatky metrov nad dolinou pod nami. Hrebeň tu začína pripomínať iné krasové oblasti Malých Karpát – napríklad Klokoč alebo Kršlenicu.
Nízke stromy, otvorený terén, trávnatý hrebeň a postupne aj menšie skalné útvary. Najvýraznejším z nich je Orlia skala, ktorá z okolia jasne vystupuje. Dávame si tu krátku pauzu, naberáme sily a fotíme si okolie.
Táto časť patrí k najkrajším z celého výletu. Otvorený hrebeň ponúka výhľady na lesy pod Vápennou a zároveň ukazuje, čo nás ešte čaká, ak sa rozhodneme vybrať sa až na vrchol. Aj keď je koniec marca, vrchné partie sú stále pokryté snehom. Je jasné, že to nebude jednoduché. No my ideme na to.
Napojenie na žltú značku a zimné podmienky
Po krátkom pokračovaní po hrebeni sa napájame na žltú turistickú značku. Tá vedie po širokej lesnej ceste, ktorá je však stále pomerne strmá. Stúpanie pokračuje až na rázcestie Pod Vápennou.
A práve tu sa podmienky výrazne menia. Sneh pribúda, podklad sa šmýka a jazda na bicykli prestáva byť reálna. To, čo sa dalo dovtedy aspoň miestami vyšliapať, sa mení na čisté tlačenie. Nás to veľmi neteší.
Iba naopak. Pobehuje po snehu ako zmyslov zbavený. Sneh bol vždy jeho obľúbený element.
Najťažší úsek výstupu
Keď to vyzerá tak, že horšie už nemôže byť, nasleduje najnáročnejšia časť. Prichádza približne 300-metrový úsek, kde chodník prekonáva oblasť plnú popadaných stromov. Preliezanie, prenášanie bicyklov, hlboký sneh.
Toto je presne moment, keď si človek povie, že otočiť sa by dávalo zmysel. Sme však dostatočne tvrdohlaví, neotáčame sa.
Na vrchol
Po náročnom boji sa konečne dostávame na rázcestie Pod Vápennou.
Odtiaľ je to na vrchol už len krátky úsek. Snehu je tu pravdepodobne najviac z celej trasy, no cieľ máme na dohľad. Posledné metre dávame už viac silou vôle než technikou. Stretávame tu zopár turistov, ktorí sa na nás pozerajú trochu nechápavo. Bicykle v týchto podmienkach nie sú úplne bežný pohľad.
Našou odmenou sú výhľady z vrcholu na veľkú časť Malých Karpát. Slnko je síce skryté za mrakmi, no viditeľnosť je stále dobrá. Podmienky na vrchole sú však na toto ročné obdobie relatívne drsné – vietor a chlad nás nútia nezdržiavať sa tu dlho. Po krátkej pauze sa otáčame späť.
Zjazd späť do Sološnice
Zostup je priamočiary. Po zasneženom chodníku sa vraciame na rázcestie a následne sa napájame na zelenú značku, po ktorej už konečne ideme viac na bicykloch než vedľa nich.
Jazda po snehu si vyžaduje sústredenie a je fyzicky náročnejšia. Nás to však baví. Postupne, ako klesáme, sneh mizne a nahrádza ho blato.
Zelená značka nás nakoniec privedie priamo späť na parkovisko, kde sme začali.
Zhrnutie výletu
Aj keď sme veľkú časť trasy bicykle tlačili, výlet mal svoje čaro. Objavili sme krásny, fotogenický hrebeň nad Čertovou dolinou, ktorý stojí za návštevu aj bez ambície dostať sa až na vrchol Vápenná.
Zimné podmienky na Vápennnej preverili našu kondíciu aj vybavenie.
A Ibo? Ten si to užil asi najviac zo všetkých. Na konci výletu spokojne nastupuje do auta a po pár minútach jazdy zaspáva. To je vždy najlepší indikátor, že to stálo za to.
A ako to už býva, výlet sme zakončili v neďalekej reštaurácii. Zastavili sme sa v U Radky v obci Kuchyňa.
Navonok to nepôsobí úplne dog-friendly, a to najmä vďaka nálepke s prečiarknutým psom na dverách. Po krátkom rozhovore s majiteľom nás však pustili dnu – aj s Ibom – a dali sme si výborný obed. Po takomto výkone padlo dobre úplne všetko – teplé jedlo, čapované pivo aj chvíľa oddychu v príjemnom prostredí. Vrelo odporúčame.
Praktické informácie
Dĺžka okruhu: 8,1 km
Prevýšenie: 474 m
Typ: horská cykloturistika
Náročnosť: stredná (vysoká v zimných podmienkach)
Vhodné pre psa: áno, ale so zdatným psom (strmé úseky, v zime sneh)
Obdobie: ideálne jar – jeseň (v zime výrazne náročnejšie)
Výbava: dostatok vody, pevná obuv, teplé oblečenie