Po strastiplnom presune od Laguna Salada sedíme spokojne v teple priestrannej jedálne na našom ubytovaní v mestečku Quetena Chico. Ešte pred pár hodinami tento priestor vyhrievali slnečné lúče, teraz sa o to v chladnom večeri stará malá piecka v kúte miestnosti.
Nie sme tu náhodou. Už od mojej prvej návštevy Altiplana ma láka neďaleká sopka Uturuncu – konkrétne prístupová cesta, ktorá tu vedie do uchvatnej výšky takmer 5 800 m n. m.
Majiteľ ubytovania sa o našich plánoch dostať sa na Uturuncu dovtípil veľmi rýchlo. Hneď nás upozornil, že na takýto výlet potrebujeme miestneho guida. My sme však tvrdohlaví a veríme, že by sme toto dobrodružstvo zvládli aj sami. Mapy aj satelitné snímky trasy mám za posledné mesiace naštudované doslova naspamäť. Otázka je už len jedna: je niekde na trase brána alebo rampa, ktorú sa nedá obísť?
Hľadanie odpovedí
Využívam fakt, že máme so sebou Braňov Starlink, a na internete hľadám akékoľvek aktuálne informácie o stave a priechodnosti cesty. Po dlhšom pátraní nakoniec všetko vyrieši nedávno publikované video dvojice z Nemecka, ktorá sa rozhodla absolvovať celú trasu pešo. V jeho závere sa jeden z nich prihovára divákom sediac priamo na rampe.
Je rozhodnuté. Guida potrebujeme. Šanca, že rampa bude zamknutá a nepôjde sa jej vyhnúť, je príliš veľká na to, aby sme to riskovali.
V živote dosnatene to, čo… si vyjednáte!
Večer pokračuje vyjednávaním s miestnym guidom. Ukáže sa to ako pomerne zdĺhavý proces, a to nielen kvôli cene, ale aj kvôli jazykovej bariére. Zároveň je však zrejmé, že guide si veľmi dobre uvedomuje jednu vec – bez kľúča od rampy sa nám cieľ pravdepodobne nepodarí zrealizovať.
Na druhej strane je jasné aj to, že nechce prísť aspoň o nejaký kšeft. Možno aj preto sa nakoniec naše vyjednávanie ustáli na sume 300 BOB. Dohoda je jednoduchá: on zabezpečí prístup cez rampu, my pôjdeme hore vlastným autom a on bude len prisediaci.
Ranný štart a prvé komplikácie
Ráno vyrážame hneď po raňajkách. Vonku ešte vládne ranný mráz. Už v úvode trasy prekonávame niekoľko zamrznutých brodov. Niekedy nás ľad podrží, inokedy sa prepadneme, no auto všetko zvláda s prehľadom.
Po pár kilometroch si však všímam, že nám takmer prestávajú fungovať brzdy. Na chvíľu ma to úprimne vystraší – pri návrate dolu ich budeme určite potrebovať. Nakoniec sa ukáže, že problém je len dočasný a pravdepodobne spôsobený vodou z brodov, ktorá sa dostala do brzdového systému. Po chvíli sa brzdy vracajú do normálu a môžeme pokračovať ďalej.
Rampa
Cesta v úvode stúpa len pozvoľne. To sa mení približne po prvých 15 kilometroch, kde sa začína výraznejšie dvíhať. Práve v tejto časti narážame na obávanú rampu. Je umiestnená rozumne – tak, že sa nedá obísť.
Guide vystupuje z auta s tým, že ju ide odomknúť. Posielam za ním Braňa, aby mu šiel „pomôcť“. V skutočnosti má ale zistiť, či je rampa naozaj zamknutá. Po minútke sa obaja vracajú späť do auta a Braňo situáciu komentuje jednou vetou:
„Jasné, že bola odomknutá.“
Pokračujeme ďalej s vedomím, že sme práve zbytočne prišli o 300 BOB.
Cesta na Uturuncu a jej pôvod
Cesta na Uturuncu bola vybudovaná v súvislosti s ťažbou síry, ktorá tu v minulosti prebiehala. Pozdĺž trasy sú dodnes viditeľné pozostatky ubytovní pre baníkov a technickej infraštruktúry. Komerčná ťažba sa tu však nikdy dlhodobo nerozvinula – extrémne podmienky, nadmorská výška a logistická náročnosť boli jednoducho príliš veľké.
Cesta však zostala zachovaná a dlhé roky bola považovaná za najvyššie položenú cestu na svete dostupnú autom.
Najvyššie, kam sa tu dá autom dostať
S pribúdajúcou výškou sa mení aj charakter stúpania. Väčšinu zostávajúcej trasy ideme už len na prvom, maximálne druhom prevodovom stupni. V niektorých zákrutách prichádza na rad aj redukcia. Stav cesty je relatívne dobrý, no bez poriadneho auta s 4×4 to sem určite neskúšajte.
Čím sme vyššie, tým častejšie sa na ceste objavuje aj sneh – našťastie nejde o nič dramatické, skôr o staré pozostatky po dávnejších sneženiach.
Všetko ide relatívne hladko až do výšky 5 582 m n. m., kde narážame na výrazné poškodenie spôsobené eróziou. Cestu tu prerušuje hlboký rigol, pravdepodobne vytvorený dažďovou vodou alebo topiacim sa snehom. Podobné poškodenia sú viditeľné ešte minimálne na ďalších dvoch vyššie položených úsekoch.
Aj keď cesta oficiálne pokračuje až do výšky takmer 5 800 m n. m., je jasné, že ďalej to dnes nepôjde. Náš guide nás na toto miesto vopred upozornil – toto je aktuálne maximum, kam sa dá autom dostať.
Odmena v podobe výhľadov
Bolo by krásne dostať sa ešte vyššie, no aj takto sa nám otvárajú nádherné výhľady na nekonečné Altiplano. V diaľke sa črtajú lagúny južnej Bolívie, okolo nás absolútne ticho. Hreje nás dobrý pocit, ale aj slnečné lúče, ktoré medzitým nabrali na sile.
Aj keď sme museli zastaviť skôr, autom sme sa dostali vyššie, než kam sa dostane väčšina ľudí. Auto nás ani v tejto extrémnej výške nesklamalo.
Vrcholy Uturuncu zhora
Vyťahujeme drony a snažíme sa túto krajinu zachytiť aj z vtáčej perspektívy. Máme ideálne letové podmienky a naše drony sa dostávajú až do výšky okolo 6 000 m n. m. – pravdepodobne najvyššie, ako kedy boli.
Zhora je krásne viditeľná celá štruktúra sopky. Hlavný vrchol Uturuncu dosahuje 6 008 m n. m., vedľajší približne 5 940 m n. m. Medzi nimi je jasne čitateľná cesta, ktorá pôvodne viedla až do sedla vo výške takmer 5 800 m n. m.
Krátka zastávka a návrat späť
Pod svahmi tejto impozantnej sopky trávime len niekoľko minút. Braňovi sa pomaly kráti pobyt v Bolívii a Iva, ktorú sme nechali aj s Ibom na ubytovni, má – aj vďaka zdravotným problémom – už plné zuby drsných podmienok, ktorým čelíme posledné dva týždne.
Je čas otočiť auto a zamieriť späť. Najprv dolu z Uturuncu, potom von z Národneho park Eduardo Avaroa a napokon do civilizácie mesta Uyuni.