Vošac (1421 m) patrí medzi najdostupnejšie vrcholy pohoria nad Makarskou, no zároveň vie byť v lete mimoriadne náročný – najmä ak idete so psom. Je to jeden z mála jasne rozoznateľných vrcholov, ktorý si všimnete hneď pri pohľade na pohorie Biokovo z makarských pláží. Jeho silueta je výrazná a oddelená, akoby vystupovala priamo nad mestom.
My sme si zvolili trasu z dedinky Kotišina nad Makarskou s návratom do dediny Makar. Vyrazili sme skoro ráno, ešte za tmy. Ja s čelovkou, Ibo so svojím psím „nočným videním“. V lete sú tu denné teploty na podobnú turistiku extrémne vysoké a bez skorého štartu by to nemalo zmysel.
Východisko: Kotišina nad Makarskou
Z Kotišiny chodník prakticky okamžite prudko stúpa. Úvodné metre vedú kamenistým terénom v serpentínach. Stúpanie je výrazné a bez akéhokoľvek „zahriatia“ vás hneď preverí.
Ešte pred východom slnka nás na chodníku víta miestny kamzík. Zbadám ho ako prvý – stojí pár desiatok metrov nad nami, nehybne, akoby si nás len ticho premeriaval. V rannom šere pôsobí takmer symbolicky, ako strážca hory. Kým si ho však Ibo všimne, je už dávno niekde medzi skalami.
Až do výšky približne 750 m n. m. ideme v neustálom stúpaní. Chodník je dobre značený, orientačne jednoduchý, ale fyzicky intenzívny. Až v tejto výške sa terén prvýkrát trochu vyrovná a my sa dostávame do viac zalesnenej časti trasy.
Práve tu začína môj osobný boj – pavučiny. Skorý ranný štart znamená, že sme prví na trase. Pavučiny sú natiahnuté naprieč chodníkom a pravidelne mi končia priamo na tvári. Po chvíli beriem do ruky konár a držím ho pred sebou. Nie je to elegantné riešenie, ale funguje.
Práve v týchto výškach sa nám začína rozvidnievať. Svetlo pomaly zaplavuje svahy Biokova a aj výhľady na more. Chvíľku sa kocháme, no potom pokračujeme vyššie – chceme sa vyhnúť obedným horúčavám, a preto nestrácame čas.
Stúpanie na náhornú plošinu Biokova
Zo 750 m n. m. pokračujeme ďalej až približne do 1300 m n. m. Stúpanie sa znova zväčšuje, miestami sú úseky naozaj prudké. Les postupne redne a dostávame sa na náhornú plošinu pohoria Biokovo.
Chodník tu už tak výrazne nestúpa, skôr traverzuje a obchádza mierne kopcovité útvary smerom do sedla Štrbina. Terén je otvorený, prevažne trávnatý. Definitívne opúšťame tieň, ktorý nám poskytoval masív Biokova a po zvyšok dňa na nás už viac-menej nepretržite svieti slnko.
Manažment vody
Na túru som nám zobral niečo cez tri litre vody. Pri každej prestávke ponúkam vodu aj Ibovi z misky, no väčšinou odmieta. Postupne si všímam, že sa napije skôr vtedy, keď mu dávam vodu piť priamo z hadičky môjho camelbaku. Tento spôsob funguje výborne, ale má jednu nevýhodu – vznikajú pri ňom pomerne veľké straty vody. Časť vytečie mimo, niečo skončí na Ibovi, niečo na zemi. A práve tu si začínam uvedomovať prvý problém – množstvo vody, ktoré som považoval za dostatočné, nemusí stačiť.
Zo sedla Štrbina mimo značky na vrchol
Zo sedla Štrbina pokračujeme priamo mimo značenej trasy smerom na Vošac. Vrchol je už na dohľad, no slnko začína byť silné a stúpanie opäť strmšie. Viem, že nás čaká ešte dlhá cesta späť a že teplota bude s klesaním rásť.
Aby som Ibovi ušetril energiu, beriem ho na ruky a posledné metre pokračujem s ním v náručí. Mám pocit, že toto gesto úprimne ocenil. O pár minút stojíme na vrchole.
Vrchol Vošac (1421 m)
Vrch je priestranný a nachádza sa tu aj horská útulňa s názvom Planinarski dom ‚Toni Roso‘. Výhľady sú presne také, aké od Biokova čakáte – Makarská riviéra pod nami, more a ostrovy na horizonte. Najviac dominuje Brač. Na opačnú stranu sa črtá vrch Sveti Jure aj s vysielačom na vrchole. Ide o najvyšší vrch tohto pohoria.
Skúšam vzlietnuť s dronom, no po pár minútach z chaty vybieha rozospatá turistka a slušne ma prosí, aby som tu s dronom nehučal – v chatke ešte spia ľudia. Chápem to. Tým, že sme vyrazili skoro ráno, sme tu hore v čase, keď bežní ľudia ešte spia. Dron teda pristáva a my sa začíname pripravovať na návrat.
Zostup do dediny Makar: najkratšia možnosť
Pozerám mapu a vyhodnocujem situáciu – v tejto teplote je rozumné zvoliť čo najkratšiu trasu späť do civilizácie. Zo sedla Štrbina preto schádzame priamo dole do dediny Makar.
Aj keď ide o najkratšiu variantu, zostup nám aj tak trvá približne dve hodiny. Niekde v polovici zostupu nám definitívne dochádza voda.
Nasledujúca hodina je tvrdá. Zostupujeme v extrémnom horúcom počasí bez vody. Nikde sa tu nedá doplniť. Občas prekračujem suché korytá, no je také sucho, že hľadať tu vodu vôbec nemá zmysel.
Časť trasy vedie lesom, ktorý nám aspoň čiastočne poskytuje tieň. Záver chodníka je však opäť otvorený a slnko nekompromisné. Na moje počudovanie ide zostup Ibovi aj v týchto podmienkach veľmi dobre. Aj tak mi ho však začína byť ľúto a už v hlave riešim možnosti, ako sa dostať k nejakej vode. No pohľad vôkol naznačuje, že je to takmer nemožné.
Voda až v Makare
Úľava prichádza až priamo v dedine Makar. Pri miestnom kostolíku nachádzam hadicu s vodou. Naberám Ibovi do misky. Pije a pije a pije. Nevie prestať.
To je moment, keď si uvedomujem, že podobne ako som ja bojoval s nedostatkom vody, tak aj Ibo si posledné minúty zjavne odtrpel svoje, aj keď to na sebe nedával poznať. Volám Ive a dohadujem odvoz. O chvíľu je pri nás. Sadáme do vyklimatizovaného auta a presúvame sa na apartmán. Ja rovno do bazéna, Ibo do izby s príjemnou klimatizáciou.
Praktické odporúčania pre výstup na Vošac so psom
Voda je tu absolútne kľúčová. Na trase nie je žiadny spoľahlivý zdroj vody, najmä v lete. Zoberte si jej viac, ako si myslíte, že je už zbytočne veľa.
Skorý ranný štart nie je len odporúčanie, je to nutnosť. Po deviatej – desiatej hodine už teplota prudko stúpa.
Trasa je dobre značená, technicky nenáročná, ale fyzicky dá zabrať. Prudké stúpanie z Kotišiny a otvorené úseky bez tieňa vedia rýchlo zobrať energiu.
Ak idete so psom, realisticky zvážte jeho kondíciu, toleranciu na teplo a vlastnú schopnosť niesť ho v prípade potreby. Veľmi odporúčam pre psa turistický postroj. Menšie plemená môžu mať v strmých častiach trasy problém a pravdepodobne budú potrebovať vašu pomoc. V čase našej túry sme v princípe nikoho nestretli, chodník patril len nám. Vodítko nebolo nutné počas celého výletu.
Vošac je krásny vyhliadkový vrchol s fantastickými panorámami. No v lete to nie je „ľahká ranná prechádzka“. Pre nás to bol silný zážitok – ale aj tvrdá lekcia o plánovaní vody.
Základné fakty o túre
- Celková dĺžka trasy: 11,8 km
- Trvanie: približne 6 – 7 hodín (vrátane prestávok)
- Prevýšenie: približne 1200 m
- Náročnosť: veľká (dlhé a prudké stúpania, minimum tieňa)
- Vhodné pre psa: áno, ale len pre kondične pripraveného psa a s dostatočnou zásobou vody
- Východisko: Kotišina nad Makarskou
- Cieľ zostupu: dedina Makar
- Zdroj vody na trase: nie je spoľahlivý