Mestečko Llica leží na západnom okraji Salar de Uyuni, vysoko na bolívijskom Altiplane. Je to nenápadné mestečko, ktoré pôsobí pokojne a trochu odrezane od sveta – a práve v takom prostredí má človek prirodzene chuť niečo objaviť. Máme pred sebou celé popoludnie, nikam sa neponáhľame a pozeráme do mapy, kam by sme sa ešte po navšteve krátera Ulo v okolí mohli vybrať.
Na mape nás zaujme cesta smerujúca až na vrchol kopca Cerro Hualchisa nad mestom. Nevyzerá to úplne ako turistická atrakcia, skôr ako miestna servisná cesta. O to viac nás to láka.
Plán je jednoduchý. Autom pôjdeme, kým sa bude dať. Zvyšok, ak bude treba, dokončíme pešo. Trochu pohybu vo výške nám neuškodí.
Sme už relatívne dobre aklimatizovaní. Pomohol nám aj nedávny výstup ku kráteru sopky Tunupa, takže s nadmorskou výškou by sme tentokrát nemali mať zásadný problém. Llica leží približne v 3 700 metroch nad morom a vrchol Cerro Hualchisa sa dvíha až do výšky 4 363 m.
Prvé kilometre a rešpekt z výšky
Cesta začína hneď za dedinou a spočiatku sa tiahne dnom širokej doliny pod samotným vrchom. Už od prvých metrov je jasné, že to nebude komfortná jazda. Povrch je hrboľatý, kamenistý a vyjazdený. Ideme pomaly, ale isto. Nikam sa neponáhľame.
Asi dva kilometre za Llicou, približne vo výške 3 950 metrov nad morom, sa cesta prudko stáča doľava a začína vážnejšie stúpať. O pár metrov sa stáča znova, tentoraz doprava, a pred nami sa odhalí strmé stúpanie po ceste, ktorá už rozhodne nevyzerá v dobrom stave.
Ive sa okamžite rozsvietia pomyselné červené kontrolky. Navrhuje, že ona aj Ibo pôjdu odtiaľto radšej pešo. Ja navrhujem jedno – najprv sa poriadne najesť a napiť. Kritické rozhodnutia sa vo výške takmer štyritisíc metrov robia lepšie s plným žalúdkom.
Zastavujeme auto a vystupujeme. Dávame si prestávku. Vytiahneme salteñas, ktoré sme ráno kúpili v uliciach Llici, a zapíjame ich teplým nápojom z quinoy. V tejto výške chutí všetko tak trochu intenzívnejšie. Počasie je príjemné. Typický altiplanový mix – slnko hreje, ale vzduch je chladný a svieži. Na oblohe nie je ani jeden mrak. Myslím, že každý z nás si tento moment vychutnáva.
Rozdelenie posádky
Rozhodnutie padne prirodzene. Iva a Ibo pokračujú pešo. Braňo a ja to skúsime autom potiahnuť ešte vyššie. Uvidíme, kam nás to pustí. Šoféruje Braňo, ja mu do toho kecám. Ďalšie pokračovanie po ceste je hrboľaté a poriadne strmé, ale náš Hilux 4×4 si s prekážkami vie poradiť. Ešte stále sme nemuseli zaradiť redukčný stupeň. Pohľad vpred však neveští nič dobré. Vlastne neveští nič, keďže cestu v diaľke nie je vidno. Nemáme ani predstavu, ako presne sa dostaneme do sedla pred nami, no kým je cesta, ideme ďalej. Vždy za každou zákrutou sa odhalí nová a nová časť trasy a my veríme, že mapa nás neklame a dostaneme sa až úplne hore. Prichádzame na prvé kritické miesto. Veľké kamenné schody a z každej strany kamenný múr, ktorý tu zrejme niekomu ohraničuje pozemok. Redukčný stupeň je už nutný. Pomaly, opatrne, doslova krokom stúpame ďalej. Všetko však nakoniec vyzerá nádejne a sedlo sa nezadržateľne približuje. V sedle sa ocitáme už v celkom slušnej výške okolo 4 125 m n. m. Prvýkrát vidíme, čo je na druhej strane. V diaľke rozoznávame časti cesty z nášho predchádzajúceho putovania z dediny Tahua.
Exponovaný záver pod vrcholom
Cesta sa tu stáča doprava a pokračuje na samotný vrchol. Miestami sa odkryje aj výhľad na vrchol, ktorému dominuje stožiar vysielača. Cesta je v týchto častiach na pocit poriadne exponovaná. Z jednej strany strmý svah, z druhej strmá roklina. Nakoniec nás v odvážnom postupe zastavuje zákruta v strmom svahu. Terén je tu extrémne strmý a rozbitý. Veľké balvany v strede cesty. Vieme, že by sme sa dostali aj vyššie, ale nakoniec, prečo to siliť? Sme vo výške okolo 4 200 m n. m. Tých pár výškových metrov na vrchol sa môžeme aj prejsť.
Samozrejme, chôdza po strmej ceste v týchto výškach nie je úplne zadarmo, ale s pravidelnými prestávkami nakoniec posledné výškové metre zvládame bez väčších problémov. Z vrcholu sa nám naskytá krásny výhľad. Mestečko Llica máme ako na dlani. Stačí sa však trochu pootočiť a na horizonte sa stále jasne črtá aj sopka Tunupa, aj keď je od nás vzdialená viac ako 50 km. Pohľad na sever prezrádza prítomnosť ďalšej soľnej planiny, ktorej uprostred dominuje jazero Coipasa.
Z výšky máme zrazu celú našu prístupovú cestu ako na dlani. To, čo sa zospodu javilo ako stratená cesta, je takto zhora jasná línia. Kým sa kocháme výhľadmi, Iva aj s Ibom dorazili až k nášmu zaparkovanému autu. Je čas na návrat. No samozrejme, ešte pred odchodom fotíme, čo sa dá, a na svoje si prišli aj naše drony. Návrat absolvujeme po tej istej trase. Najprv pešo a následne autom. Nakoniec sa z výletu stala pekná bodka za naším pobytom v Llici. Zvyšok dňa trávime v meste a na ubytovaní plánovaním nášho ďalšieho postupu do mesta San Pedro de Quemes. Chceli by sme si do presunu vložiť aj návštevu kúpeľov Empexa, ktoré máme relatívne po ceste. Uvidíme, ako to dopadne.
Záver
Na Cerro Hualchisa sa nakoniec každý z nás dostal tak vysoko, ako mu to v daný deň dovolila odvaha a rozum. Iva s Ibom si vybrali istotu a pokojné tempo od prvého prudkého stúpania, my s Braňom sme auto vytiahli o niečo vyššie a zvyšok dobojovali pešo. Každý mal svoju hranicu komfortu – a presne tak to má vo vysokých horách byť.
Bolívia je v tomto smere výnimočná. Nájdete tu viacero ciest, ktoré vedú do extrémnych nadmorských výšok, často vysoko nad 4 000 metrov. Ich stav je rôzny – niektoré sú relatívne zjazdné, iné rozbité a technické – no spoločné majú jedno: dokážu vás autom dostať do naozaj exotických výšok, kam by sa inde človek dostal len po dlhom výstupe.
Naša cesta na Cerro Hualchisa bola nakoniec len ochutnávkou. V porovnaní s cestou na sopku Uturuncu, ktorá patrí medzi najvyššie položené zjazdné cesty na svete, bola ešte relatívne mierna. Aj tak nám však jasne ukázala, že výška nad 4 000 metrov nie je detail, ale faktor, s ktorým treba rátať.