Počas nášho putovania po západnom brehu soľnej planiny Uyuni sme si naplánovali malú odbočku. Cieľom boli kúpele Aguas Termales de Empexa – miesto, ktoré na mape pôsobilo ako príjemný bonus, no v realite sme si neboli vôbec istí, či sa k nemu naozaj dostaneme a či je vôbec v prevádzke.
Rozhodovanie v Llice: kratšia alebo istejšia cesta?
Všetko sa začalo deň vopred v mestečku Llica. Sedíme nad mapou a premýšľame, ktorou trasou sa ku kúpeľom vybrať. Vedú sem dve cesty – jedna je priama, kratšia, bez veľkej obchádzky, druhá je približne o 40 kilometrov dlhšia, no pôsobí bezpečnejšie.
Problém bol v tom, že tá kratšia mala na mape podozrivé prerušenie. Pri satelitných záberoch bolo zrejmé, že cesta sa v určitom úseku mení na koryto rieky. Samotná stopa mizne a povrch vyzerá byť pieskový. Po nedávnych skúsenostiach s pieskom a našou štvorkolkou sme rýchlo začali pochybovať.
Rozhodnutie padlo až v deň presunu. Keď míňame odbočku na kratšiu, no neistú trasu, máme šťastie – rovno pri nej nachádzame niekoľko domácich. Pýtame sa na cestu. Odpoveď je stručná: cesta je schodná až po kúpele. Ideme na to.
Cesta bez zmienky v mape
Cesta hneď začína prudko stúpať a pred nami sa otvárajú krásne výhľady na soľnú planinu Uyuni. Tak ako doposiaľ, aj touto cestou ideme úplne sami.
Za pár minút sme už pomerne vysoko a trasa sa začína približovať k obávanému korytu rieky. Je obdobie sucha, takže rieka je bez vody, no už z okna auta je vidieť, že dno je miestami pieskové.
Prejdeme asi kilometer a dostávame sa na miesto, kde cesta na mape definitívne mizne. Tu sa musíme napojiť na riečne koryto alebo to vzdať a otočiť sa.
Chvíľu stojíme a hodnotíme situáciu, no nakoniec sa púšťame korytom vpred. Na naše prekvapenie to ide lepšie, než sme čakali. Pieskové úseky sú krátke a väčšinou v rovine. Auto ich prekonáva bez väčších problémov.
Šoféruje Braňo, ja intenzívne sledujem navigáciu. Doslova rátam metre k miestu, kde má cesta podľa mapy znovu pokračovať ako klasická stopa.
Napokon celý otázny úsek zvládame a pokračujeme smerom k nášmu cieľu.
Za riekou iný svet
Prehupnutím cez koryto rieky sa dostávame akoby do inej krajiny. Sme vyššie a paradoxne aj trochu v zelenšej oblasti. Nekonečnú rovinu ukončujú farebné masívy sopiek v diaľke. Na niektorých vidno aj zvyšky snehu.
Pocit izolácie je absolútny. Žiadne autá, žiadne domy, len my, prázdna planina a sopky na horizonte.
Aguas Termales de Empexa: opustené, ale fungujúce
Keď konečne prichádzame ku kúpeľom, realita je trochu iná, než sme čakali. Miesto pôsobí opustene a zjavne nie príliš komerčne úspešne.
Bazénov je tu viac, no reálne použiteľný je ten najvyššie položený. Je čistý a nachádza sa priamo pri prameni. Voda je viac než príjemne teplá – a to má svoje čaro, keďže vonku síce hreje slnko, no teplota vzduchu sa pohybuje len okolo 10 °C.
Z bazéna máme výhľad na malý potôčik, ktorý z neho vyteká. Pri ňom sa pokojne pasie stádo lám. Celý obraz uzatvára sopka v pozadí. A samozrejme, že to nie je všetko. Úplnú dokonalosť ešte viac podčiarkneme, keď si otvoríme dobre vychladené pivo a popíjame ho priamo v bazéne. V tej chvíli má človek pocit, že vesmír na okamih dosiahol svoju dokonalosť.
Je to jeden z tých momentov, keď si uvedomíte, že sa nachádzate na mieste, kam sa dostane len minimum ľudí. Okrem nás je tu len jeden miestny muž – pravdepodobne akýsi pustovník – so svojím psom. V duchu dúfame, že sa s ním Ibo pohrá, no pán si psa zobral do domčeka hneď po našom príchode.
Nepýta si od nás žiadne vstupné. Napriek tomu mu pred odchodom nechávame na schodíkoch pár pív a čokoládu.
Ibo a kúpanie v nadmorskej výške
Samozrejme, kúpanie si nenechal ujsť ani Ibo. Hoci nie je veľký fanúšik vody a už vôbec nie dobrý plavec, tentoraz sa osmelil (s malou dávkou mojej pomoci).
Väčší problém nastal po kúpaní. Kým bol mokrý, vždy sa vyváľal v prachu na zemi.
Nakoniec sme to vyriešili jednoducho – položili sme uterák na korbu nákladného priestoru nášho pick-upu a nechali ho, aby sa vyváľal tam. Takto sa napokon celkom rozumne vysušil.
Mapa so zmienkou o ceste
Aj keď sa tu cítime extrémne dobre, je čas pohnúť sa ďalej. Čaká nás ešte dlhá cesta. Podľa mapy je pre nás lepšie využiť už spomínanú druhú trasu a nevracať sa teda tou istou cestou naspäť.
A tak príjemne vyrelaxovaní sadáme do auta a vyrážame. Neprejde však ani päť minút a zisťujeme, že cesta, po ktorej ideme, sa výrazne odkláňa od trasy v GPS. Zjavne sme minuli odbočku.
Vraciame sa a hľadáme, kadiaľ pokračovať. Žiadna odbočka tu však nie je. Cestu lemujú kríky a miestami koryto vyschnutej rieky. Blúdime, skúšame, no nedarí sa.
Braňo dokonca vzlieta s dronom, aby z vtáčej perspektívy prebadal terén. Nakoniec nachádzame niečo, čo by niekto možno nazval cestou, no usudzujeme, že keď je už úvod taký neschodný, aké bude asi pokračovanie.
V aute prebehne rýchla porada a padá bezpečné, menej dobrodružné rozhodnutie – vrátiť sa pôvodnou cestou naspäť k soľnej planine Uyuni.
A tak nám nakoniec deň priniesol dva rôzne scenáre. Raz sme išli po ceste, ktorá na mape ani nebola naznačená, a raz sme nešli po ceste, ktorá na mape síce bola, no v realite neexistovala.
Aj takúto tvár má cestovanie po bolívijskom Altiplane.
Záver: kúpele, ktoré stoja za odbočku
Aguas Termales de Empexa pre nás napokon neboli len „bodom na mape“, ale jedným z najsilnejších momentov západného brehu Uyuni. Nie pre luxus, nie pre služby, ale práve pre svoju izolovanosť a surovú autenticitu.
Miesto pôsobí opustene, takmer zabudnuto. A práve to mu dodáva čaro. Žiadne davy, žiadne stánky so suvenírmi. Len teplá voda vyvierajúca zo zeme, studený vzduch Altiplana, lámy pri potoku a sopka na horizonte.
Cesty bolívijského Altiplana nás opakovane učia jednu vec – mapa nie je pravda. Je to len orientačný názor. A práve v tom je čaro cestovania po tejto časti sveta. Nie všetko je isté, nie všetko je vyznačené a nie všetko sa dá naplánovať. No ak sa odvážite odbočiť, môžete skončiť v horúcom bazéne uprostred andskej pustatiny s pivom v ruke a s pocitom, že presne pre toto ste sa vydali na cestu.