Naša prvá návšteva Paraguaja bola zároveň aj našou prvou cestou do Južnej Ameriky. V rámci tejto výpravy sme na jar roku 2020 okrem Paraguaja spoznali aj Ekvador a okrajovo Panamu. Hlavným dôvodom, prečo sme sa rozhodli práve pre Paraguaj, však nebola úplne klasická turistika, ale vybavenie mojej rezidentúry v tejto krajine.
Celý proces som riešil prostredníctvom známej spoločnosti Liberation Travel (https://liberation.travel/), ktorá sa špecializuje na pomoc cudzincom pri získavaní pobytu v Paraguaji a iných krajinách.
Úprimne – o samotnej krajine sme predtým vedeli len veľmi málo. Paraguaj bol pre nás jednou z tých krajín, ktoré väčšine ľudí jednoducho unikajú pozornosti. A neboli sme výnimkou.
Všetko sa však zmenilo krátko pred odletom. Rýchle ponorenie sa do máp, článkov a blogov na internete nám dalo aspoň základnú predstavu o tom, kam vlastne ideme. Mnohé informácie sme sa dozvedeli aj priamo od tímu Liberation Travel, no aj tak sme do Paraguaja cestovali s veľkým otáznikom a minimom očakávaní.
Prílet do Asunciónu a rýchly štart
Do krajiny sme prileteli extrémne skoro ráno po pomerne komplikovanom lete z hlavného mesta Ekvadoru – Quita, s prestupom v Panama City v Paname. Únava bola citeľná, no program bol nabitý od samého začiatku. Na Paraguaj sme mali len zopár dní a aj napriek tomu, že ide o relatívne malú krajinu, boli naše plány veľké.
Ak vás zaujíma samotné letisko v hlavnom meste Asunción, venujeme sa mu v samostatnom článku podrobnejšie.
Z letiska sme si zavolali taxík, klasický Uber, a bez väčších problémov sme sa dostali do centra mesta k nášmu ubytovaniu. Šokom bola relatívne nízka cena za taxík. Po ubytovaní nasledoval len veľmi krátky spánok. Okolo ôsmej ráno, po výdatných raňajkách, ma v hotelovej recepcii vyzdvihla Clara, zástupkyňa Liberation Travel v Paraguaji. Kým Iva dospávala dlhú cestu na hoteli, ja som sa s Clarou vydal vybavovať všetko potrebné.
Rezidentúra za jedno dopoludnie
Program bol prekvapivo efektívny. Postupne sme navštívili imigračný úrad, notára, banku, políciu, opäť imigračný úrad – a bolo hotovo. Bez stresu, bez zbytočného čakania. Väčšinu úkonov za mňa aj tak riešila Clara – neznalosť samotného procesu a jazyková bariéra by iný scenár ani neumožňovali.
Ani som sa nenazdal a Clara skonštatovala, že máme vybavené všetko podstatné. Bol čas obeda a ja som si len v duchu hovoril, ako neuveriteľne rýchlo sa celý proces zrealizoval. O to lepšie – Paraguaju nám tým pádom zostalo o niekoľko hodín viac, než sme pôvodne očakávali.
Prvý gastro zážitok
Zvyšok dňa sa však aj napriek rannému úspechu niesol v duchu únavy z predchádzajúceho letu. Neodmysleli sme si však ochutnávku miestnej gastronómie. Na základe odporúčania od Clary sme si vybrali neďalekú reštauráciu. Vzhľadom na relatívne teplé počasie a našu únavu sme ako spôsob dopravy opäť zvolili taxík. Znova nás zarazila až úsmevná cena, ktorú sme za jazdu taxíkom zaplatili.
Mal to byť neskorý obed, no z jedenia sa stal zážitok na niekoľko hodín. Pre neznalosť miestneho jazyka sme síce trochu bojovali pri komunikácii s čašníkom, no ten mal veľmi priateľský prístup a priam božskú trpezlivosť. Nakoniec sme si toho naobjednávali trochu viac, než sme pôvodne chceli, no zážitok a chute za to jednoznačne stáli.
Úplne odrovnaní sme sa taxíkom vrátili späť na hotel a tentoraz naše kroky viedli rovno do postele. Plní jedla, vína a unavení z cesty sme sa už v tento deň na nič iné nezmohli.
Prvé dojmy z mesta
Nasledujúci deň sme absolvovali už v pokojnejšom tempe a venovali ho objavovaniu zákutí mesta Asunción. Ubytovaní sme boli v mestskej časti Las Lomas, v blízkosti viacerých nákupných centier, no zároveň v relatívne pokojnej časti mesta. Nemali sme to ďaleko ani do jednej z najkrajších štvrtí mesta – Villa Mora.
Asunción v sebe kombinuje typický juhoamerický ruch a mierny chaos so silným španielskym vplyvom. Architektúra, najmä v centre mesta, pôsobí výrazne európsky, no na rozdiel od veľkých európskych metropol tu moderné stavby zatiaľ nie sú až tak rozšírené.
Asi najviac nás prekvapil veľmi zelený charakter štvrtí v našom okolí. Obzvlášť Villa Mora pôsobí pokojne a zároveň je plná stromov a zelene. Celkový dojem dotvára aj množstvo menších aj väčších parkov. Rezidenčné domy v kombinácii so zeleňou pre nás vytvárali nový, dovtedy nepoznaný ráz mesta.
Tento charakter sa dal najlepšie objaviť z výšky. Dron veľmi rýchlo odhalil, aké zelené mesto Asunción v skutočnosti je. Sem-tam sa síce objaví aj nejaká vyššia moderná stavba, no ako celok mesto pôsobí veľmi prirodzene.
Mesto ako také ponúka všetko, čo by ste mohli potrebovať. Nájdete tu reštaurácie od výmyslu sveta – od lacného pouličného street foodu, cez fancy kaviarne až po drahé reštaurácie. Vybavenosť je tiež na veľmi dobrej úrovni.
Navštívili sme zopár obchodných centier, coworkingové priestory aj obchody s potravinami – jednoducho je tu všetko, vrátane množstva požičovní áut, lekární či veterinárnych kliník.
Čas na výlet
Nie sme veľmi mestské typy, a tak tretí deň nášho pobytu opúšťame Asunción, požičiavame si auto a vyrážame spoznávať krajinu. Clara nám dala tip, že aj keď sa oficiálne s požičaným autom nedá opustiť Paraguaj, Brazília má výnimku v prípade cesty za účelom návštevy vodopádov Iguazú. Rozhodli sme sa to teda vyskúšať.
Rovno však treba povedať, že vzhľadom na polohu mesta Asunción (pri hraniciach s Argentínou) je mnoho častí Paraguaja relatívne ďaleko. To platí aj o hraniciach s Brazíliou, za ktorými sa tieto známe vodopády nachádzajú.
Smerujeme do Ciudad del Este
Rozhodli sme sa teda presunúť autom smerom k mestu Ciudad del Este, ktoré leží priamo na hraniciach s Brazíliou. Aby sme však čas využili naplno, rozhodli sme sa cestou zdolať najvyšší vrch tejto, inak veľmi rovinnej krajiny, s názvom Cerro Tres Kandú. Túra nás zastihla mierne nepripravených, no napokon sa nám ju podarilo zvládnuť. Celý opis tohto výstupu nájdete v samostatnom článku.
Výstup nám trval dlhšie, než sme očakávali, a tak sa až v podvečer presúvame do Ciudad del Este. Aby toho nebolo málo, dorazili sme do mesta práve v čase, keď autodopravcovia vstúpili do štrajku.
Narazili sme na diaľnicu zablokovanú kamiónmi, no keďže sme vôbec netušili, o čo ide, prešli sme do voľného pruhu v protismere a pokračovali ďalej. Až po niekoľkých kilometroch sme autom vošli priamo do davu ľudí vyzbrojených palicami a transparentmi.
Situácia pôsobila trochu strašidelne, no nestratil som chladnú hlavu, stiahol som okienko a s úsmevom opakoval: „Tourists. Please, can we go? Thank you!“ Na moje prekvapenie tento prístup fungoval a dav demonštrantov nás pustil ďalej. Nasledovalo nás ešte zopár vozidiel, ktorým sa náš prístup k situácii zrejme zapáčil.
Do Ciudad del Este sme nakoniec dorazili neskoro večer a z mesta sme tentoraz videli doslova nič – len hotel. Až ráno, keď sme pokračovali smerom do Brazílie, sa nám naskytol pohľad na niekoľko miestnych ulíc a museli sme skonštatovať, že mesto na nás pôsobilo pomerne špinavo a chaoticky. Bol to výrazný kontrast v porovnaní s Asunciónom.
Do Brazílie k vodopádom Iguazu
Mesto Ciudad del Este spájal s Brazíliou v čase našej návštevy jeden most – Puente Internacional de la Amistad, známy aj ako International Friendship Bridge. Nevyhli sme sa tu klasickej rannej zápche, no nakoniec po asi hodine čakania úspešne prechádzame na brazílsku stranu do mesta Foz do Iguaçu, ktoré je vstupnou bránou k vodopádom Iguazú, vzdialeným približne ďalších 20 minút jazdy autom. Prekvapili nás tu dve veci. Nemuseli sme na hranici ukazovať žiadne doklady a samotná brazílska strana pôsobí neskutočne čisto a organizovane. Miestami to tu v porovnaní s Paraguajom pôsobí ako také malé Švajčiarsko.
Návšteva vodopádov je tiež sprevádzaná dokonalou organizáciou – od parkovania až po samotný pohyb v parku. Vidieť vodopády Iguazú bol pre nás silný zážitok. Boli sme tu v čase sucha a aj napriek tomu tu človek vidí niekoľko väčších aj menších vodopádov s neuveriteľnou silou vody. Trávime tu celkovo asi dve hodiny a rovnakou trasou sa vraciame naspäť do mesta Ciudad del Este. Keďže nám ešte ostalo dosť času z dňa na presun, volíme za náš ďalší cieľ mesto Encarnación na juhu Paraguaja. Samozrejme, aj tentoraz nás na ceste postretli opletačky s miestnymi demonštrujúcimi, a to hneď niekoľkokrát. Prvýkrát sme ich vďaka terénnemu autu dokázali obehnúť, no na druhý raz sme už mali smolu a na uvoľnenie cesty sme si jednoducho museli počkať.
Encarnación
V meste Encarnación sme nakoniec strávili len jednu noc, no stihli sme tu ochutnať veľmi chutný street food s výborným pivom na miestnej promenáde pri brehu rieky Paraná. Zároveň nám táto promenáda prišla ako najzaujímavejšia časť mesta. Musím úprimne povedať, že v čase našej návštevy nás toto mesto až tak neohúrilo a na svoje prijatie do našich duší si muselo ešte rok či dva počkať. Pri našej nedávnej návšteve tohto mesta sme ho už vnímali inak a celkom sme si to tu užili. Pochvaľoval si to aj náš pes Ibo.
Vodopád Salto Cristal
Pomaly sa začal blížiť čas nášho odletu z Paraguaja, a tak nám neostávalo nič iné, než sa presunúť z Encarnación späť na letisko v Asuncióne. Cestou sme si ešte dopriali krátku prestávku pri vodopáde Salto Cristal. Samozrejme, nejde o tak veľkolepé prírodné divadlo, akým sú vodopády Iguazú, no stále ide o malebné miesto, ktoré je relatívne ľahko dostupné. Aj keď nás tu zastihol dážď, doprial som si kúpanie priamo pod vodopádom. Nakoniec sa počasie umúdrilo a z tejto prestávky sa stal príjemne strávený oddychový čas, ideálny pred naším odletom. Naše ďalšie kroky už vedú späť na letisko, kde vraciame auto a následne sadáme do lietadla smerom do Panama City.
Záver
Do Paraguaja sme prichádzali s minimom informácií, bez veľkých očakávaní a navyše len na relatívne krátky čas. O to viac nás však táto krajina dokázala prekvapiť. Počas niekoľkých dní sme stihli vybaviť rezidentúru, spoznať hlavné mesto Asunción, ochutnať miestnu gastronómiu, precestovať krajinu autom, zdolať jej najvyšší vrch a dokonca sa pozrieť aj k legendárnym vodopádom Iguazú.
Odchádzali sme plní zážitkov s pocitom, že sme videli a zažili omnoho viac, než by niekto od takej krátkej návštevy očakával. Paraguaj pre nás prestal byť neznámou bodkou na mape a stal sa krajinou, ku ktorej sme si postupne vytvorili vzťah. A ako sa neskôr ukázalo, rozhodne to nebola naša posledná návšteva.