Koncom leta 2020 sme sa rozhodli stráviť dva dni a jednu noc v Národnom parku Poloniny, na ďalekom východe Slovenska, v tesnej blízkosti slovensko‑ukrajinsko‑poľskej hranice. Hlavným cieľom bolo overiť si všetky tie mýty o dokonalej nočnej oblohe, ktorou sú Poloniny preslávené a kvôli ktorej sem ľudia cestujú z veľkých diaľok.
Dlhá cesta na koniec Slovenska
Do Polonín sme dorazili autom po pomerne dlhej ceste z Bratislavy. Postupne sa blížime k dedine Nová Sedlica, ktorá sa mala stať naším východiskovým bodom. Ešte pred samotnou dedinou zastavujeme pri ceste a začíname sa chystať na túru – meníme oblečenie, vykladáme a znovu prekladáme batohy, dôkladne zvažujeme, čo si so sebou zoberieme a čo už radšej necháme v aute. Nikomu sa nechce vláčiť na chrbte zbytočné kilá navyše.
Krátko nato pri nás zastavuje auto pohraničnej stráže. Nikto sa nás na nič nepýta, a tak sa ani my nepúšťame do debaty. Sme predsa len v oblasti jednej z najstráženejších hraníc Slovenska, takže nás ich prítomnosť nijako neprekvapuje.
Auto napokon nechávame zaparkované na úplnom konci dediny Nová Sedlica a už plne naložení sa vydávame po červenej turistickej značke smerom k miestu zvanému Temný vŕšok.
Výstup na Temný vŕšok
Temný vŕšok je hrebeňová časť trasy, ktorá ponúka niekoľko otvorených miest bez hustého lesného porastu. Práve tam plánujeme rozložiť stan a užiť si výhľady na nočnú oblohu. Počasie nám praje – obloha je úplne jasná a bez náznaku oblačnosti.
Výstup však nejde úplne ľahko. Už je to nejaký čas, čo som na ramenách niesol stan, spacáky, karimatky a ďalšiu výbavu do kopcov. No čo by človek neurobil pre pekné výhľady a silný zážitok.
Asi najstrmší je samotný úvod trasy vedúci cez Skládku pod Kýčerou. Stúpanie sa citeľne zmierňuje až približne po prvej hodine chôdze. Za ďalšiu hodinu prichádzame do nášho prvého cieľa.
Temný vŕšok je v skutočnosti miesto, kde sa červená značka pretína s neznačenou trasou vedúcou po hrebeni. Odbočujeme na túto neznačenú variantu a začíname hľadať vhodné miesto na stanovanie. Úprimne, je to tu lesnatejšie, než som čakal, a vo väčšine prípadov sú výhľady na oblohu pomerne obmedzené.
Nakoniec však nachádzame menšiu čistinku, ktorá ponecháva značnú časť oblohy otvorenú. Ďalej sa nám už hľadať nechce, a tak je rozhodnuté – tu dnes spíme.
Večer pod hviezdami
Do západu slnka zostáva ešte dosť času, takže všetko prebieha v pokoji a bez stresu. Dávame si večeru v podobe výborných žemlí od Ivy a všetko zapíjame absintom s čerstvým grepovým džúsom. Prípravu sme zjavne nezanedbali.
V dobrej nálade sledujeme, ako sa pomaly menia farby oblohy. Samotné slnko je skryté niekde za hustým lesom a nenápadne mizne za horizontom. Netrvá dlho a objavujú sa prvé hviezdy. Očakávania sú veľké – viem, aký silný zážitok je vidieť Mliečnu cestu či dokonca vzdialené galaxie. Otázkou ostáva, či je niečo také možné zažiť aj na Slovensku, ktoré je inak takmer celé pokryté svetelným smogom.
Ešte pred polnocou je obloha úplne tmavá a hviezd je viditeľne naozaj veľa. Ukazuje sa aj Mliečna cesta. Výhľady sú nádherné a očakávania sa naplnili. Chvíľu ležíme na karimatkách položených na zemi a v ľahu sledujeme toto nočné divadlo. Dalo by sa na to pozerať veľmi dlho, no postupne nás chlad núti zaliezť do stanu. Ešte niekoľkokrát však vybehneme von a kocháme sa týmto výnimočným zážitkom. Samozrejme, vláčil som so sebou aj statív so zrkadlovkou, takže vzniká aj niekoľko nočných záberov.
Krátko po polnoci definitívne zaliezame do stanu a rovno do spacákov, keďže chlad už bol na nevydržanie.
Ráno v Poloninách
Skoro ráno je mne v stane prekvapivo zima, zatiaľ čo Iva sa sťažuje, že jej je naopak teplo. Vymeníme si spacáky a každý je spokojný. Vonku je ešte stále tma, a tak si doprajeme ešte chvíľu spánku. Budí nás až denné svetlo.
Balíme stan, všetky tie naše „caky‑paky“ a premýšľame, čo ďalej. Naším ďalším cieľom je vrch Kremenec. Nechce sa nám však vláčiť stan a ďalšiu nocľahovú výbavu, a tak pozerám do mapy a nachádzam možnosť, ako si urobiť menší okruh bez návratu po rovnakej trase.
To nám umožní nechať časť výbavy neďaleko miesta, kde sme stanovali. Batoh plný vecí, ktoré už nebudeme potrebovať, schovávame v blízkom poraste a pokračujeme ďalej po červenej značke s plánom vrátiť sa preň neskôr.
K Stužickej rieke a ďalej
Trasa ďalej klesá do doliny k Stužickej rieke. Na mieste, kde chodník rieku prekonáva mostíkom, sa zastavujeme a pripravujeme si raňajky. Je to na to ideálne miesto – tečúca voda, mostík slúžiaci ako lavička a pokoj okolo nás. Čistá ranná romantika.
Po krátkom občerstvení a rannej hygiene pokračujeme po značke smerom ku Kremencu. Trasa opäť začína stúpať, no stúpanie nie je nijako dramatické. Asi po hodine prichádzame na slovensko‑ukrajinskú hranicu. Okrem hraničných kameňov a stĺpov ju jasne definuje aj široký vysek bez stromov, ktorý sa tiahne po celej jej dĺžke a vytvára výraznú líniu v inak súvislom lesnom poraste.
Na trojhraničný bod je to odtiaľto už len kúsok, no v relatívne strmom teréne. Tu možno treba upresniť, že slovenská, poľská a ukrajinská hranica sa nestretávajú priamo na vrchole Kremenca. Ten leží východnejšie, už mimo slovenského územia.
Turisticky zaujímavé je práve miesto, kde sa hranice stretávajú. Nachádza sa tu kamenný monument označujúci tento bod. Stretáva sa tu červená značka (Východokarpatská magistrála) s modrou značkou, ktorá sem vedie z poľskej strany. Nájde sa tu aj niekoľko lavičiek a dokonca neďaleko tohto miesta, na slovenskej strane hranice, vyviera prameň.
My sa tu ocitáme takmer úplne sami. Misia splnená. Síce som nikdy nebol v Košiciach, ale najvýchodnejší bod Slovenska som dosiahol.
Po pár fotkách sa presúvame aj na samotný vrch Kremenec. Na rozdiel od trojhraničného bodu tu stojí len hraničný kameň, nič iné vrchol neoznačuje. Dokonca neleží ani priamo na spomínanej modrej značke, ale kúsok od nej. Vrch dosahuje výšku 1 221 m n. m.
Z tohto inak nevýrazného vrchu sa nám naskytá pohľad na neďaleký vrch Wielka Rawka (1 307 m), ktorý už leží mimo hraníc na poľskom území. Vyzerá, že je doslova na dohodenie kameňom, no oddeľuje ho od nás pomerne hlboké sedlo. Napriek tomu pokušeniu neodoláme a vydávame sa jeho smerom.
Trvá to približne 40 minút a sme na vrchole kopca, ktorý sme pôvodne vôbec nemali v pláne. Vrch je rozsiahly, no aj tak ponúka pekné výhľady. Počasie je dokonalé, a tak tu nakoniec trávime viac času než na Kremenci.
Nastal však čas začať myslieť na ústup z týchto končín. Vraciame sa na Kremenec a zisťujeme, že byť tu skoro ráno má svoje výhody – okolo obeda je tu už výrazne viac ľudí. My pokračujeme ďalej po slovensko‑poľskej hranici po červenej značke smerom na Čierťaž.
Trasa vedie striedavo lesom a menšími lúkami, drží sa hrebeňa a každú chvíľu míňame nejaký hraničný kameň. Je jednoduchá, vedie tu poľná cesta. Aj keď sa terén mierne vlní hore‑dolu, v princípe postupne klesáme približne o 150 výškových metrov.
Cestou míňame aj jednu z väčších otvorených lúk s názvom Kamenná lúka (1 200 m). Tu trasa na chvíľu úplne opúšťa les a výhľady sa otvárajú na všetky strany. Ak by sme o tomto mieste vedeli skôr, pravdepodobne by sme ho uprednostnili na pozorovanie nočnej oblohy.
V sedle Čierťaž sa napájame na zelenú značku a začína náš zostup z hrebeňa. Klesáme až k miestu zvanému Lúky pod Príkrym, kde sa odpájame zo značky a pokračujeme späť k miestu, kde sme si nechali batoh, neďaleko Temného vŕšku.
Aj keď ide o neznačený úsek, orientácia je jednoduchá – trasa je široká a bez problémov sa dostávame späť k nášmu batohu. Ten nám našťastie nikto neukradol, čo nás, samozrejme, teší. Menej nás už teší fakt, že ďalej pokračujeme po plnej poľnej.
Pôvodný strmý nástup sa mení na nekonečne dlhý a miestami nepríjemne strmý zostup späť k autu. Posledné metre nám už obom poriadne brnia ramená z váhy, ktorú nesieme.
Tak či onak, napokon úspešne – aj keď poriadne zničení – dorážame k autu. Plní radosti z vydarenej túry opúšťame tento východný kút Slovenska. Hviezdy nám zostávajú v pamäti ešte na veľmi dlho a tento zážitok nás bude opakovane motivovať objavovať podobne tmavé miesta kdekoľvek vo svete.