Je skoro ráno a my sa po extrémne krátkej noci, plnej sledovania nočnej oblohy, budíme tesne pod vrcholom Cerro Paranal. Pozeráme do mapy zo všetkých strán, no jednoducho nám to nevychádza. Z Cerro Paranal sme chceli pôvodne dôjsť až do hlavného mesta Čile – do Santiaga. Bohužiaľ, pár dní sme stratili hneď na začiatku výletu riešením zapožičania auta. Zároveň sa ukazuje, že všetky tie vzdialenosti sú v skutočnosti oveľa zdĺhavejšie, než sa javia na mape.
Podávam návrh prejsť cez sedlo San Francisco Pass späť do Argentíny. U Ivy sa stretáva s okamžitou podporou. Čile bolo fajn, aj keď trochu drahšie, no po zopár dňoch strávených v tejto extrémne suchej časti sveta nám už doslova chýba pohľad na niečo zelené. Napríklad sad, strom alebo lúku. Smer je jasný – Argentína.
Hraničný prechod San Francisco Pass sa nachádza v úctyhodnej výške 4 726 m n. m. Keďže sme spali kúsok pod Cerro Paranal, približne v 2 400 m n. m., snažíme sa vyhnúť výraznému klesaniu späť k moru a následnému opätovnému stúpaniu. Chceme tak minimalizovať riziko komplikácií spojených s výškovou chorobou.
Jediný spôsob, ako sa vyhnúť hlavnému ťahu vedúcemu popri mori, je pokračovať naprieč púšťou Atacama. Zahŕňa to aj necelých 100 kilometrov jazdy po nespevnenej ceste, vedúcej extrémne odľahlou časťou Altiplana. Ukazuje sa to ako najriskantnejší presun v rámci celej dovolenky. Nie je tu žiadny signál, žiadni ľudia, žiadne dediny. Nestretávame ani jedno auto. Žiadne potoky, žiadne jazerá, žiaden život. Prípadná porucha auta by pravdepodobne znamenala niekoľkohodinové kráčanie v nehostinných podmienkach. Treba tiež spomenúť, že rozdiel medzi dennou a nočnou teplotou tu môže dosahovať až 30 stupňov. Nakoniec však všetko prebieha dobre a napájame sa na hlavný ťah číslo 5.
Práve pre takéto presuny treba v tejto oblasti plánovať tankovanie veľmi starostlivo. Platí to nielen pre púšť Atacama, ale aj pre samotné prejazdy Ánd. Čerpacie stanice sa síce objavujú častejšie, než by sa mohlo zdať z mapy, no aj tak sú od seba často vzdialené stovky kilometrov. V čase našej návštevy boli pohonné hmoty v Čile o niečo drahšie než u nás na Slovensku. Naopak, v Argentíne stáli približne polovicu.
Naša snaha neklesnúť úplne k moru vyústila do akéhosi polovičného úspechu. K moru sme sa síce nedostali, no trasa nás nakoniec zaviedla až do pomerne nízkych oblastí v nadmorskej výške okolo 550 m n. m. Skutočné stúpanie do sedla San Francisco Pass sa začína v mestečku Diego de Almagro (790 m n. m.). Podľa mapy ide o najkratšiu trasu, no rozhodne nie o najpohodlnejšiu.
Informácie – základ úspechu
V mestečku sa ešte pýtame na cestu a jej priechodnosť. Starší pán v miestnom obchodíku nám ochotne, s výkladom v plynulej španielčine, kreslí mapu. V podstate ide o jednu dlhú rovnú čiaru s jednou odbočkou na konci a krížikom, ktorý jasne naznačuje, že odbočiť doprava nie je správna voľba. Posilnení touto „cennou“ informáciou pokračujeme ďalej.
Aj vďaka všadeprítomnej ťažbe nerastných surovín vedie asfaltová cesta až do výšky približne 3 000 m n. m. Od tohto bodu kvalita cesty prudko klesá a výška naopak rýchlo rastie. Tesne pred strmým stúpaním sa objavuje presne tá odbočka doprava, ktorú nám pán zakreslil krížikom. Keď ju vidíme, okamžite nám ten krížik na mape dáva zmysel. Trasa, ktorou pokračujeme my, je síce strmá, no stále pôsobí bezpečne.
Po dlhom stúpaní v šialene vyzerajúcich serpentínach sa cesta napokon dostáva na náhornú plošinu a vedie neďaleko Salar de Pedernales. V týchto častiach sa opäť mení na asfaltovú a smeruje k ceste číslo 31, vedúcej k Salar de Maricunga.
Hranica
Oficiálna hranica medzi Čile a Argentínou sa nachádza priamo v sedle San Francisco Pass vo výške 4 726 m n. m. Logicky sa asi nikomu nechce pracovať v takejto výške, a aj preto sú hraničné kontroly posunuté výrazne nižšie. Čilská kontrola je tým pádom od tej argentínskej vzdialená približne 120 kilometrov.
Ako prvé narážame na hraničnú budku na čilskej strane – a čaká nás zaujímavé prekvapenie. Na hranici nie je žiadny colník, žiadny policajt ani vojak. Kancelárie sú síce otvorené, ale prázdne a pôsobia dojmom, že v nich práve prebieha rekonštrukcia. Jediné, čo naznačuje, že by tu mal človek zastaviť, je tenká reťaz natiahnutá cez cestu.
Chvíľu nechápeme, ako to tu funguje, a snažíme sa zistiť, čo máme robiť. Medzitým pri nás zastavuje nákladné auto. Vodič vystúpi, zvesí reťaz, znovu nastúpi do auta, prejde za ňu, opäť ju natiahne a pokračuje smerom do Argentíny. Rozmýšľame, že presne toto sa asi očakáva aj od nás.
Hľadáme niekoho, koho by sme sa mohli spýtať. Stretávame tu len troch ľudí. Jedného robotníka, ktorý nám rukami-nohami naznačuje, že hranica je zatvorená. A dvoch zamestnancov správy ciest. Lámanou španielsko-anglicko-rukonohovčinou sa od nich dozvedáme, že máme pokračovať ďalej po ceste. Chvíľu váham, no nakoniec zvesujem spomínanú reťaz a pokračujeme ďalej aj my. Hovoríme si, že ide o naozaj zvláštnu formu hraničnej „kontroly“.
Po pár kilometroch sa dostávame do najvyšších častí tejto cesty. Výhľady sú tu naozaj krásne – na všetky strany. Nedá nám to a niekoľkokrát zastavujeme a fotíme pre nás úplne nové scenérie.
Ešte pred samotným prekonaním hranice si dávame krátku prestávku pri jazere Laguna Verde vo výške 4 328 m n. m. Voda v jazere je extrémne slaná a má neuveriteľnú tyrkysovú farbu, ktorá vytvára silný kontrast s okolitými horami.
Pohyb autom v týchto výškach prináša špecifické problémy. Rýchle stúpanie robí s telom všeličo. Bolesť hlavy je len jedným z možných prejavov. Bežné sú sucho v ústach, zdurené nosové dutiny, opuchnuté chodidlá, celková únava, časté močenie či rýchle zadýchanie sa pri úplne jednoduchých úkonoch. Aj tak to však stálo za to.
Dosahujeme samotné sedlo. Fotíme sa pri hraničných stĺpoch, lapáme po dychu, nastupujeme späť do auta… znova zadýchaní.
Prehupli sme sa do Argentíny a krajina tu postupne mení ráz. Vidno, že tu už občas aj zaprší. Objavujú sa prvé náznaky zelene a my pomaly, ale isto klesáme.
Zatvorené
Argentínska hraničná kontrola má zjavne jeden z najkrajších výhľadov na svete – no pre nás sa tu začínajú problémy. Už z prvých reakcií colníkov chápeme, že niečo nie je v poriadku. Nikto nechápe, čo tu vlastne robíme. Dozvedáme sa, že hranica je oficiálne otvorená len v pondelok a vo štvrtok. My sme tu však v stredu. Akože… to ste to nemohli niekde napísať?
Do Argentíny nás jednoducho nechcú vpustiť. Okrem zlého načasovania nám chýbajú výstupné čilské formality, pečiatka v pase aj záznam o tom, že naše požičané auto opustilo Čile. Aby toho nebolo málo, nikto tu nehovorí po anglicky.
Celá situácia začína naberať až absurdné rozmery. Najprv sa od nás žiada, aby sme sa vrátili späť do Čile a hranicu prekročili „tak, ako sa má“. To odmietame. Na návrat do Čile už nemáme dosť benzínu, energie ani času.
Druhá možnosť je prespať na hranici a problém doriešiť nasledujúci deň. Aj to sa však ukazuje ako komplikácia – nie je tu žiadne vhodné miesto na spanie a noc v aute by bola poriadne studená.
Musíme veľa vyjednávať a byť aj trochu asertívni. Nakoniec jeden zo zamestnancov, ktorému nás zverili ako „exotov dňa“, vybavuje výnimku. Starší strážnik rampy nás napokon púšťa do Argentíny na jeden deň, výlučne za účelom prespania, s tým, že sa na druhý deň máme vrátiť a doriešiť všetky formality.
Dokonca musíme sľúbiť, že „neutečieme“ do Argentíny. Tešíme sa… až kým sa nedozvieme, že najbližší hotel je od hranice „len“ 80 kilometrov.
Absolvovať trikrát 80 kilometrov sa mi naozaj nechce. Chvíľu zvažujeme prespanie v SOS príbytkoch pri ceste – dve lavice a piecka. Nakoniec však vyhráva pohodlie a únava. Poslúchneme odporúčanie colníkov a ubytujeme sa v odporúčanom hoteli. Teplo, lacno, super izba, výborná strava, chutné argentínske víno.
Hranica absurdity
Nasledujúce ráno vládne v aute názorová nezhoda. Ja som za pokračovanie v ceste, Ivana však trvá na návrate na hranicu. Pre pokoj v aute sa otáčame späť. V hlave ešte doznieva včerajšie víno v kombinácii s nadmorskou výškou.
Vraciame sa na hranicu a púšťame sa do potrebných formalít – našťastie bez nutnosti návratu do Čile. Dokonca nám kontrolujú auto a hľadajú kontraband. V tomto bode už absurdita dosahuje maximum. Strácame pol dňa, úradníci sú spokojní, my získavame pečiatky, ktoré sú nám pravdepodobne úplne na nič. No nebyť tejto situácie, niektoré fotky by nikdy nevznikli.
Z hranice sa presúvame hlboko do vnútrozemia Argentíny. Ubytovanie nachádzame v mestečku Famatina. Pestujú sa tu olivy, jojoba a vlašské orechy. Zrazu je tu zeleň, tečie rieka – po dňoch strávených v Atacame menší šok, ale presne kvôli tomuto sme opustili Čile a dali Andám na istý čas zbohom.
Hneď na druhý deň ráno auto nenaštartuje. Diagnóza je jasná – odišla autobatéria. Vtedy si naplno uvedomujeme, aké neuveriteľné šťastie sme vlastne mali. Keby sa pokazila o deň skôr, niekde v Andách alebo na Altiplane…