Soľná pláň Salar de Uyuni je jedným z najikonickejších miest Bolívie a pre mnohých aj hlavným dôvodom, prečo do tohto kúta sveta zavítajú. Ani my sme si tento cestovateľský hotspot nechceli nechať ujsť, a to aj napriek tomu, že naším parťákom na cestách je tentoraz aj Ibo. Ako sa ukázalo, výlet na soľnú pláň Uyuni so psom je úplne možný — len treba rátať s pár kompromismi.
Coquesa – pokojná brána k severu pláne
Noc pred výletom sme strávili v dedinke Coquesa, priamo na brehu solnej pláne. Ráno sa budíme s výhľadom na majestátnu sopku Tunupa, ktorá dominuje celému severnému okraju pláne Uyuni. Severná časť je turisticky menej známa, čo je pre nás veľkým plusom — radi objavujeme miesta, ktoré ešte nie sú presýtené turizmom. No zároveň je tu potrebné všetko riešiť trochu po „bolívijsky“ a viac akčne — nenájdete tu totiž žiadne turistické kancelárie na každom rohu ako v meste Uyuni.
Keďže s naším prenajatým autom sa po soľných pláňach jazdiť nesmie (riziko zapadnutia a poškodenia auta soľou), ešte deň vopred, s pomocou zamestnancov nášho hotela, zháňame sprievodcu s vhodným autom, ktorý vezme aj psa. A podarilo sa — cez WhatsApp, doslova na poslednú chvíľu. Za približne 110 USD za osobu sme vybavili sprievodcu, auto, všetky vstupy aj obed. A Ibo? Ten vraj nie je problém, môže ísť s nami… a samozrejme zadarmo. Paráda! Ráno, po raňajkách v hoteli, nás už na parkovisku čakal náš sprievodca aj s vyleštenou Toyotou Land Cruiser.
Jaskyne a múzeum – intro do miestnej kultúry a histórie
Naša prvá zastávka bola pri jaskyni Cueva de las Momias, len niekoľko kilometrov od nášho ubytovania, v svahoch samotnej Tunupy. V jaskyni sa zachovali prirodzene mumifikované pozostatky pôvodných obyvateľov. Miesto je skromné, no veľmi pôsobivé a už tu sa otvárajú pekné výhľady na pláň.
Keďže ide o spirituálne významné miesto, rozhodli sme sa tentoraz nechať Iba v aute. Vonku bolo ráno príjemne chladno, takže to nebol žiadny problém. Celá návšteva vrátane krátkeho treku nám zabrala asi 45 minút.
Program pokračoval v malom múzeu v dedinke, kde nám sprievodca po španielsky vysvetľoval miestne tradície a spôsob života. Aj keď sme nerozumeli všetkému, exponáty pomohli dotvoriť obraz života v tejto odľahlej oblasti. Aj túto časť programu Ibo vynechal — múzeá jednoducho neobľubuje. 😄
Vstup na pláň – nekonečné biele horizonty
Keď sme autom vošli na samotnú pláň, naše pocity boli neopísateľné. Nekonečná biela rovina na všetky strany, žiadne zákruty ani orientačné body — len čistá prázdnota. Počas obdobia sucha je povrch tvrdý ako betón, no počas dažďov ho pokrýva niekoľkocentimetrová vrstva vody, ktorá tu vytvára najväčšie prírodné zrkadlo na svete.
Obed uprostred ničoho
Po pár kilometroch jazdy sprievodca zastavil uprostred ničoho, vytiahol stolík, stoličky, víno aj pivo a naservíroval teplý obed. Silné slnko, úplné ticho a bezvetrie — surrealistický zážitok, ktorý človek nezažije každý deň.
Iba sme venčili len krátko. Povrch tvorí čistá soľ, ktorá nie je ideálna pre jeho labky. Každému, kto sa sem chystá so psom, odporúčame pribaliť ochranné návleky — psík vám za ne určite poďakuje a umožnia mu užiť si to tu bez obmedzení.
Po výbornom obede si ešte robíme pár avantgardných fotiek. Nekonečný biely horizont umožňuje experimentovať s perspektívou — a pohár vína či piva kreativite výrazne pomáha. 😄
Isla Incahuasi – ostrov tisícročných kaktusov
Náš deň však zďaleka nekončí. Naše kolesá — a najmä náš sprievodca — nás priviedli na Isla Incahuasi, koralový ostrov uprostred soľného mora, posiaty tisícročnými kaktusmi. Toto miesto je úplným kontrastom toho, odkiaľ sme prišli. Kým severné pobrežie je tiché a ešte takmer neobjavené, Isla Incahuasi je pravdepodobne najnavštevovanejším miestom celej pláne (ak nerátame mesto Uyuni).
Zo všetkých strán sem prichádzajú džípy plné turistov a z ticha a prázdna sa zrazu ocitáme na rušnom mieste plnom áut a ľudí. Ostrov má však svoje silné čaro — a je dostatočne veľký na to, aby toho ruchu nebolo priveľa.
Podnikáme tu trek na najvyšší bod ostrova s rovnakým názvom Incahuasi, vo výške 3 700 m n. m. Je to nenáročná trasa a za približne 20 minút sme hore. Zvláda ju hravo aj Ibo, ktorý zatiaľ väčšinu dňa trávil pohodlne v aute. Hore stretávame turistov z rôznych krajín a Ibo sa okamžite stáva najväčšou atrakciou — iného psa sme tu nestretli. Nakoniec sledujeme scénku, kde taliansky turista fotí japonského turistu s naším slovenským psom.
Po krátkom oddychu a vychladenom pivku vypitom na tomto úchvatnom mieste sa vraciame späť do auta. Pred návratom na „pevninu“ nás čaká ešte jedna menšia zastávka.
Cueva del Diablo – legendy na okraji pláne
Záver dňa patril jaskyni s dramatickým názvom Cueva del Diablo na ostrove Isla Phia Phia. Z Isla Incahuasi je to len pár minút jazdy po pláni, no zrazu je všetko späť v normále. Žiadni turisti, žiadne autá — len my a tajomné miesto na konci sveta.
Podľa legiend bola jaskyňa miestom rituálov a skrýšou duchov, dnes je skôr nenápadným, no veľmi pôsobivým fotopointom s nádherným výhľadom pri zapadajúcom slnku. Posledné zábery, návrat do auta a o pár desiatok minút už sedíme späť v hoteli — servíruje sa steak z lamy ako chutná bodka za naším dňom.
Pláň Uyuni so psom? Prečo nie?!
Salar de Uyuni nám ukázalo, aké kontrasty dokáže mať jedno miesto: ticho severu a ruch turistického centra, súkromný obed uprostred ničoho a o pár kilometrov ďalej desiatky džípov parkujúcich vedľa seba. Potvrdili sme si, že cestovanie po Bolívii so psom je nielen možné, ale aj nesmierne obohacujúce. Vyžaduje síce trochu viac plánovania a starostlivosti, no ten pocit, keď spolu stojíte uprostred najväčšej soľnej pláne na svete, stojí za všetko.
Zaujímavosti o Salar de Uyuni
• Rozloha: cca 10 582 km² — väčšia než celý Banskobystrický kraj
• Nadmorská výška pláne: približne 3 650 m n. m.
• Hrúbka solnej vrstvy: od 2 do 10 metrov
• Ročná návštevnosť: okolo 300 000 turistov ročne, najmä z Európy a Ázie
• Najlepší čas návštevy:
— suchá sezóna (jún – október): geometické „soľné dlaždice“ a jazda po pláni
— dažďová sezóna (december – apríl): efekt „zrkadla sveta“