Po dvoch intenzívnych týždňoch na Altiplane si hovoríme, že by už stačilo chladu, vetra a riedkeho vzduchu. Náš plán je jednoduchý: presunúť sa nižšie, kde má byť teplejšie, zelenšie a hlavne trochu pohodlnejšie. Znie to skvele, však? S takýmto optimizmom opúšťame Uyuni a vydávame sa po ceste č. 21 smerom na juhovýchod do Tupizy.
Nekonečné roviny Altiplana pomaly miznú za nami, pribúdajú hlboké údolia a terén sa farbí dočervena. Z diaľky nás sleduje mohutná vyhasnutá sopka Cerro Chorolque, ktorá so svojou výškou okolo 5 550 m n. m. dominuje okoliu a zároveň pripomína, že sme stále v drsnom regióne.
Cesta vedie väčšinou suchou, nehostinnou krajinou, ktorá neponúka zrovna ideálne podmienky na venčenie psa. Na druhej strane, ide o širokú a bezpečnú trasu a v prípade potreby sa dá zastaviť prakticky kdekoľvek mimo cesty bez rizika. Pri plánovaní cesty si určite vopred overte predpoveď počasia.
Do Tupizy prichádzame približne po dvoch hodinách jazdy a tešíme sa na trochu oddychu. O meste sme čítali ako o westernovej oáze obklopenej nádhernými skalnými útvarmi. Realita? Prach a vietor tu počas našej návštevy vládnu pevnou rukou. Ulice sú plné ľudí a áut, chodníky úzke a zaparkovať takmer nemožné. Pre cestovanie so psom toto nie je najideálnejšie prostredie — venčenie v úplnom centre je skôr adrenalínová disciplína. Ak cestujete so psom, určite odporúčame ubytovať sa radšej mimo centra.
Snažíme sa nájsť cestu k ikonickým skalám vo Valle de los Machos. Mapy ukazujú viacero možností, lenže žiadna z nich v skutočnosti neexistuje. Po polhodine blúdenia to vzdávame. Až neskôr zistíme, že chodníky a prístupové cesty zmietli nedávne prívalové dažde. Je to veľká škoda — podľa fotiek a recenzií je okolie Tupizy plné krásnych miest na túry aj na venčenie psa. Na základe našej skúsenosti vám odporúčame si priechodnosť trás vopred overiť.
Podvečer tomu ešte dávam jednu šancu a púšťam sa aj s Ibom pešo do jedného z kaňonov, ale vietor a rozbité chodníky nám znova rýchlo vystavia stopku. Napokon vzniká len jediná fotka z Tupizy — malý dôkaz toho, že za lepšieho počasia by to tu malo väčší potenciál.
V meste sme si všimli niekoľko menších parkov a tentoraz tu nebolo ani veľa pouličných psov ako inde v Bolívii, čo je pri cestovaní so psom menšie plus. Nájsť dog-friendly ubytovanie taktiež nebol problém, dokonca s menšou záhradkou — Ibo si to veľmi pochvaľoval.
Nie každý cestovateľský deň je ako z pohľadnice. Občas čakáme komfort a realita nám ukáže presný opak. No aj takéto momenty patria k cestovaniu — pripomenú nám, že je to dobrodružstvo so všetkým, čo k nemu patrí. S miernym sklamaním, ale s dobrou dávkou nádeje vyrážame ďalej. Nižšie. Do Tarije. Lebo Bolívia nás naučila jedno: váž si, čo máš — vždy môže byť horšie.